Moment‚ keď ste sa stali riaditeľom a spolumajiteľom veľkej spoločnosti IT iste neprišiel sám od seba.
Boli sme štyria kamaráti po škole‚ na civilnej službe‚ a riešili sme‚ ako to obdobie prežiť. Zarábali sme vtedy možno dvetisíc korún‚ čo nám niekedy vystačilo na jeden lepší večer. A tak sme rozmýšľali, ako si nejako zvýšiť príjem. V tom čase sa práve začínalo obdobie internetu‚ o ktorom vtedy u nás ešte nikto nič nevedel. A keď bol niekto jednooký medzi slepými‚ tak mal veľkú výhodu.
Vtedy ste založili firmu?
Áno‚ rozbehli sme ju s tým‚ že si aspoň trochu prilepšíme. Akurát to bola vtedy ešte živnosť napísaná na jediného z našej štvorice‚ ktorý mal modrú knižku, a teda nemusel ísť na vojenčinu. Po skončení civilky, okolo v roku 2000, sme živosť transformovali na eseročku. Vôbec sme netušili‚ čo je to podnikanie‚ nič sme nevedeli. Keby mi niekto povedal, aby som začal ešte raz‚ asi by som aj váhal. Taká bola cesta.
Ale neľutujete.
Nie. Boli to úžasné časy‚ až teraz to viem oceniť. Boli sme pri zrode niečoho‚ do čoho sme išli úplne od nuly. Teraz je to podobné. Dnes je to však cloud a vtedy to boli webové stránky. Nechápal som‚ prečo veľké firmy‚ ktoré boli vtedy na trhu a ešte i dnes existujú‚ vlastne nešli do webového biznisu. „Zrušili“ by nás raz-dva‚ keby chceli.
Bolo to len o šťastí‚ že tie firmy do toho nešli?
Dalo nám to príležitosť vypracovať sa vlastným úsilím a tvrdou prácou. Strašne sme vtedy makali‚ bežne aj dvanásť hodín denne. Ale mali sme vo firme skvelú atmosféru a bolo to veľmi pekné obdobie‚ na ktoré rád spomínam. Pamätám si‚ ako som raz bol v práci do polnoci a ktosi mi vtedy začal gratulovať. Pýtam sa, čo sa deje, a on na to‚ že mám narodeniny. Také tempo sme nabrali. Úplne regulárnym spôsobom sme vtedy vyhrávali tendre veľkých klientov‚ ktoré boli – keď sa na to spätne pozriem – za relatívne málo peňazí‚ ale otvorili nám dvere.
Čo konkurencia?
Keď sa internetový biznis v rokoch 2005 a 2006 u nás naplno rozbiehal‚ začalo sa v ňom točiť aj dosť veľa peňazí. Až vtedy sa tým začali aktívnejšie zaoberať aj tie väčšie firmy‚ ale trh už bol obsadený. Inak‚ z obdobia‚ keď sme začínali‚ dodnes zostali z približne dvadsiatich firiem aktívne už len tri firmy a je veľmi milé‚ že s niekdajšími konkurentmi už aj spolupracujeme.
Vraveli ste‚ že ste boli ako jednookí medzi slepými. Ako ste sa to všetko učili?
Nuž boli sme štyria a rozdelili sme si pozície. Keďže som bol absolvent elektrotechnickej fakulty, tak som mal základy pomerne silné. Ešte popri škole som robil správcu koncového uzla Govnet na ministerstve zdravotníctva a potom som na civilnej službe pokračoval na Úrade vlády. Takže som celých tých sedem rokov veľmi aktívne využíval technológie, mal som dosť informácií zo školy, ale necítil som sa byť až taký profesionál, ako teraz očakávam od ľudí‚ ktorí k nám majú nastúpiť.
A kolegovia?
Jeden kamarát‚ Jano Simon‚ mal na starosti ekonomiku firmy. Rado Balajka bol veľmi šikovný obchodník a tretí kolega‚ Martin Ševček, bol zas schopný dizajnér. Boli sme taká štvorka‚ v ktorej si každý robil svoju časť a veľmi dobre sme sa dopĺňali. Prvého zákazníka – ÚĽUV – sme získali tak‚ že Rado raz stretol na Obchodnej ulici kamarátku, ktorá tam robila.
A spýtal sa jej‚ či nepotrebujú webovú stránku.
Áno‚ presne tak to bolo. Bola z toho zákazka za tridsaťtisíc korún‚ čo bolo pre nás neskutočne veľa peňazí. Potom prišiel druhý zákazník‚ tretí a už to išlo samo. Neriešili sme vtedy nijako špeciálne ziskovosť firmy‚ bývali sme u rodičov a nemali sme veľké náklady. Ale zhodli sme sa‚ že práve týmto sa chceme živiť. Boli sme ako štyria mušketieri‚ potiahli sme sa navzájom‚ keď mal niekto pochybnosti.
Bolo tých pochybností veľa?
Každý má nejaké zaváhania. Boli sme v stave‚ keď sme váhali‚ či to nezabaliť. Prvých päť rokov sme si vyplácali minimálny plat‚ aj to raz áno‚ raz nie. Keď som sa porovnával s bývalými spolužiakmi‚ ktorí robili v Orangei‚ zarábali aj desaťnásobok. Bola to vysoká neistota‚ naša cesta nemala žiaden jasný výsledok – mohlo sa to skončiť úspechom aj nezdarom. Ale pomáhal nám pocit zodpovednosti k zákazníkom. Keď si človek uvedomí tú silu dôvery – to‚ že niekto verí‚ že my mu dodáme niečo‚ čo je preňho užitočné‚ je ochotný nám za to zaplatiť a navyše sa k nám opakovane vráti, tak to je niečo veľmi silné.
A dnes sa už vaši bývalí spolužiaci asi porovnávajú s vami.
Áno‚ potom sa to preklopilo. Bez preháňania sme na Slovensku v oblasti webov dosiahli absolútny strop. Už sa nebolo kde posunúť ani referenčne, ani finančne. Mali sme najväčších zákazníkov‚ robili sme najlukratívnejšie projekty v komerčnej sfére. Trh sa začal saturovať a my sme sa museli zamyslieť‚ čo ďalej. Mohli sme si vybrať‚ či pôjdeme akademickejšou cestou‚ ktorú v tom čase predstavovali free technológie‚ alebo tvrdšou‚ komerčnejšou. Povedali sme si‚ že chceme byť úspešná firma, a rozhodli sme sa pre Microsoft‚ ktorý nám vtedy ponúkal omnoho lepšie možnosti.
Napríklad?
Toto partnerstvo nám naozaj veľmi pomohlo. Napríklad každý rok sme chodievali do Spojených štátov na partnerské konferencie Microsoftu‚ kde sa ukazujú novinky‚ technologické trendy‚ vízie‚ ako by mohol svet vyzerať. Chodí tam 15-tisíc ľudí z celého sveta‚ veľa mienkotvorných z top firiem. A v takejto atmosfére si človek vždy uvedomí‚ čo robí‚ čo by mal robiť a čo by mohol robiť. Pamätám si‚ že v roku 2003 začala byť populárna téma CRM, teda systému na manažment vzťahov so zákazníkmi, a o rok tomu už bol venovaný celý blok na konferencii. Mal som pocit‚ že to môže byť dobrá vec a mohli by sme si to pribrať do portfólia. Boli sme s tým na Slovensku úplne prví. My sme zväčša tí‚ ktorí zvyknú prerážať cestu.
Neprekáža vám‚ že si pri tom musíte prejsť všetkými chybami pionierov?
Tak sme nastavení. Do firmy prijímame vždy ľudí‚ ktorí technológiami žijú. A im musíte dať príležitosť si nové veci vyskúšať. Je to pre nás jednoducho prirodzené. Sami skúšame a zároveň to ponúkame osvieteným zákazníkom. Takže sme si vytvorili tím na CRM‚ získali prvého veľkého zákazníka Eset‚ vzdelávali sa‚ testovali a verili‚ že keď sa o tri štyri roky aj na konzervatívnom Slovensku zdvihne vlna záujmu‚ budeme na ňu pripravení. Ale prišla hospodárska kríza a firmy riešili prežitie‚ nie investície do nových systémov. To‚ čo sme čakali v roku 2008‚ prišlo až v roku 2012. Museli sme čakať sedem rokov.
Dobrá výdrž. A ako ste prežili krízu?
Bolo to zaujímavé. Dovtedy bol na trhu taký záujem a toľko peňazí‚ že náš zisk bol determinovaný akurát dostatkom ľudských zdrojov. Vtedy u nás bolo skvelé obdobie pre zamestnancov‚ prichádzali k nám rovno zo školy mladí chalani bez skúseností‚ vypýtali si 50-tisíc korún a dostali ich. Druhá vec bola‚ že sme na krízu neboli vôbec pripravení. Boli sme pripravení iba na úspech. Tesne predtým sme dokonca rozšírili obchodný tím. Dovtedy práca tiekla sama a zrazu sa prúd vypol. Mali sme tri obrovské projekty a spoliehali sme sa‚ že nemôžu všetky tri naraz padnúť. Ale stalo sa a my sme sa odrazu z úplnej pohody dostali do obrovskej nepohody. Naši ľudia‚ ktorí boli zvyknutí na veľký komfort‚ zrazu v práci len sedeli a nemali čo robiť. A my sme stále dúfali‚ že sa niečo stane.
Dlho ste dúfali?
Asi jeden rok. Prišli sme o dosť veľa peňazí – sme inak veľmi efektívne fungujúca firma‚ ale vtedy sme rezervu neefektívne minuli na platy zamestnancov‚ ktorých sme nepotrebovali. Keď sme si to uvedomili‚ prepustili sme tretinu ľudí. Prišli aj rozpory medzi majiteľmi o to‚ akým smerom sa máme ďalej uberať. Jeden z pôvodnej štvorky napokon odišiel a my sme vo firme Mille- nnium spustili veľkú reštrukturalizáciu‚ obmedzili sme oblasti‚ ktorým sa budeme venovať‚ zmenili sme motivačné princípy. Práve práca s ľuďmi bola vôbec tou najzložitejšou časťou‚ lebo boli v obrovskom napätí.
Čím ste to prelomili?
