Japonská whisky? Preboha‚ to znie, akoby Angličania fušovali Francúzom do bordó alebo vinári z New Jersey do talianskych vín. Podobné bonmoty trúsili svetoví mixológovia a barmani do momentu, kým si z japonskej whisky nechlipli.
ŠKÓTSKA A FORD
„Počas prvej cesty do Japonska na propagáciu ich whisky som váhal, či bude slušné, ak ju od japonských hostiteľov odmietnem a vypýtam si radšej džin s tonikom,“ píše na svojom blogu dnes už milovník japonskej whisky a vtedajší editor časopisu Whisky Magazine Marcin Miller. Na Britské ostrovy sa vrátil očarený destilátom z jačmeňa.
Konzervatívni milovníci pravej škótskej si totiž neuvedomujú japonskú mentalitu. „Keď Japonec objaví v zahraničí dobrý nápad na biznis, skopíruje ho a obyčajne vyrobí produkt v ešte lepšej kvalite. Aj zakladateľov Nissanu a Toyoty nadchol Henry Ford a po japonských cestách začali čoskoro brázdiť prvé nissany a toyoty. Keď sa Japonci do niečoho pustia, neprestanú, až kým nie sú absolútne spokojní s kvalitou,“ hovorí pre Profit japonská enologička a expertka na whisky Sajumi Ojamová zo spoločnosti Nikka.
Vďaka otcovi, ktorý pracoval ako hotelový manažér v meste Akita, si máčala prsty do vín a destilátov už v detstve. „Pamätám si deň, keď som ako šesťročná ochutnala pravé šampanské. Vrhla som do seba hneď dva poháre.“ Tridsaťročnou japonskou whisky si s otcom pripila, keď mala osemnásť. Generácie, ktoré vyrástli na škótskych a írskych brandoch dnes učí, ako si správne vychutnať japonský obilný destilát.
WHISKOVÁ LOVE STORY
Predkovia Sajumi zvyknutí na ryžové saké si zo škótskej whisky prvý raz usrkli v druhej polovici devätnásteho storočia. Obchodník s alkoholom Setcu Šuzo vyslal v roku 1919 svojho zamestnanca Masataku Takecuru na štúdiá do Škótska. Na Univerzite v Glasgowe sa ako historicky prvý študent z Japonska priúčal umeniu destilácie. Zamiloval sa tam do Škótky Jessie Roberty Cowanovej, ktorá sa stala jeho múzou, manželkou a podporovateľkou jeho biznisu.
Po návrate do vlasti Setcu zbankrotoval a Masataka si musel hľadať džob. Zamestnal sa v spoločnosti Kotobukija (dnes Suntory), pre ktorú vybudoval prvý liehovar Jamazaki. Onedlho si pod hlavičkou vlastnej spoločnosti Nippo Kadžu (dnešná Nikka) vybudoval už svoj vlastný liehovar Yoichi na ostrove Hokkaidó. Tradičný spôsob výroby, ohrev dreveným uhlím, na ktorý už Škóti dávno zabudli, garantuje japonskej whisky plnšiu korenistejšiu chuť.
Neskôr pribudol Miyagikjo, ktorý je na rozdiel od Joiči vybavený plne automatizovanou výrobou. Z japonského whiskového koláča si dnes ukrajujú najväčšiu časť výrobcovia Nikka a Suntory. Z malých liehovarov sa dostáva na výslnie Ičiró Akuto a jeho Čičibu. Po tom, ako jeho rodina predala vlastný liehovar, Ičiró skúpil naspäť posledných štyristo barelov a vytvoril z nich zberateľsky zaujímavé limitované série.
TRIK S POHÁROM
Do roku 2000 tiekla japonská whisky najčastejšie do japonských pohárov. Domáci trh s ročným odbytom viac ako sedemdesiat miliónov fliaš je dodnes významným klientom. V deväťdesiatych rokoch to však chvíľu vyzeralo na krízu. Japoncom zachutilo pivo, biele destiláty a sladké likéry.
Viacero malých výrobcov muselo preto zatvoriť výrobu. Zasiahla marketingová loby, ktorá zmenila imidž whisky na nápoj, ktorý je „cool“. Stačilo ju preliať do špeciálneho vysokého, takzvaného high- ball pohára a podávať s ľadom a s vodou alebo so sódou.
