Bežne vnímame svet prostredníctvom piatich zmyslov. Zraku, sluchu, chuti, čuchu a hmatu. Hlavným zmyslom je však zrak. Predstavte si, že ho nebudete chvíľu môcť používať. Ako sa aktivizujú vaše ostatné zmysly?
Keď som si rezervovala termín na exkurziu vo Viedni s názvom Dialóg v tme (Dialog im Dunkeln), nevedela som si predstaviť, ako môže prebiehať výstava v tme. Nevedela som, či nám zaviažu oči alebo tam bude úplná tma, či sa budeme prechádzať lesom alebo rušnou ulicou.
NEUVIDÍTE, ZAŽIJETE
Na recepcii nám dali kľúče od skrinky, do ktorej si treba odložiť všetko, čo by mohlo zasvietiť a vydať zvuk, teda mobily, hodinky, okuliare, tašky, bundy. Vidiaci sprievodca nás odprevadil do podzemia, z veľkého koša pred vstupom sme si všetci vybrali bielu palicu pre nevidiacich a vnútri nás odovzdal nevidiacemu sprievodcovi. Ten sa nám predstavil ako Zdeněk z Prahy, študujúci vo Viedni na vysokej škole.
Nevidela som ho, mohla som si ho podľa hlasu len predstaviť. Nevidela som vôbec nič, všade úplná tma. Po ľavej ruke bola našťastie stena, tej som sa pridržiavala a pravou som skúmala terén pred sebou palicou. Išla som pomaly, skrčene. Ešte šťastie, že ma nebolo vidieť, asi by to bol komický pohľad. Ako na povel sme sa viacerí spýtali, ako vysoko je strop a či sa musíme krčiť.
Podvedomie nám na začiatku velilo chrániť si hlavu, aj keď vysoký bol dosť. Zdeněk nás vyzval, aby sme vnímali, čo počujeme, čo je okolo a po čom stúpame. Počuli sme spev vtákov, rukami sme nahmatali stromy, pod nohami cítili nerovný terén lesa. „Sadnite si,“ povedal nám zrazu. Nahmatali sme lavičku, sadli si a na chvíľu pocítili úľavu.
Neskôr sme prešli na ulicu, v pozadí sme počuli hluk áut, sirén a našou úlohou bolo prejsť cez cestu. Zvukovú signalizáciu semafora sme ledva počuli. Prišlo mi na um, aké to musí byť pre nevidiacich ťažké a nebezpečné. Postupne sme sa ocitli v obchode, v byte či na lodi, kde sme cítili vlny, vietor a kde na nás fŕkala voda. Ohmatávali sme rôzne predmety, hádali, čo to je, a tešili sa, keď sme uhádli.
Autori rakúskeho Dialógu v tme Eva Maria Kriechbaumová a Helmut Schachinger
VŠETKY ZMYSLY ŽIVOTA
V bare, ktorý je súčasťou výstavy, sme si dali kávu. Skúsila som si do nej nasypať cukor, aby som vedela, aké to je, hoci inak kávu nesladím. Aj som si dokázala trafiť šálku do úst, ale ako nevidiaci barman horúcu kávu pripravil, je mi doteraz záhadou. Rovnako mi ostane záhadou celé prostredie. Môžem si ho však predstavovať tak, ako si veľa vecí musia bežne predstavovať nevidiaci.
Niektorí nevideli nikdy, niektorí stratili zrak neskôr. Zdeňka sa pri káve pýtame, ako to je s ním. „Narodil som sa predčasne, nevidím od narodenia. Mám tridsať rokov, študujem tu, zarábam si prekladaním do angličtiny a nemčiny a sprevádzaním na tejto exkurzii,“ hovorí.
