Priateľka, novinárka Merike, typická Estónka s peknou jemnou tvárou a plavými vlasmi, ma na prehliadku mesta a jeho okolia pozvala podvečer. Vedela, že pohodlne všetko stihneme vrátane večere na terase reštaurácie v zmodernizovanej tehlovej budove v starých dokoch prístavu. V polovici júla slnko totiž pod horizont zapadá až okolo pol jedenástej a potom je ešte dlho svetlo alebo aspoň šero.
„Najkrajšie je u nás ale v druhej polovici júna,“ tvrdí Merike. „Na Jána všetci oslavujeme náš najväčší sviatok Jaanipäev. Dievčatá a ženy si vtedy vyzdobia vlasy kvetinovými či dubovými venčekmi a oblečú si prúžkované sukne ako kedysi ich staré matere. Spievame a tancujeme, pijeme pivo, ochutnávame syry a zapaľujeme ohne,“ hovorí Merike.
Aha, svätojánska noc, svitne mi. Však aj u nás na Slovensku na Jána mládenci preskakujú ohne. Je to oslava slnovratu a najdlhšieho dňa, ktorý sa už potom začne krátiť. V severských krajinách je to však niečo iné – dni sú až také dlhé preto, že prechádzajú do bielych nocí. Špecifický prírodný úkaz považujú aj Estónci za to najkrajšie z roka. Veď tmy a pochmúrnych dní si od jesene do jari užijú toľko, až im z tej melanchólie občas praskajú nervy.
STARŠÍ BRAT. Ak je okrajom Európskej únie na západe Portugalsko, Estónsko je najvýchodnejším cípom. Napokon Aestii, ako sa po starom hovorí krajine, znamená v preklade „tam na východe“.
Estónsko je európsky lilipután. Z krajín EÚ je rozlohou len čosi väčšie ako Slovensko. Keď sme sa presúvali krajinou na najväčší estónsky ostrov Saaremaa alebo potom na juh do svetoznámeho letoviska Pärnu, prešli sme stovky kilometrov a nevideli sme popri ceste ani človiečika. Nekonečná rovina je husto porastená lesmi popretkávanými šťavnatými lúkami a rašeliniskami. Len domy chýbali.
