Samozrejme‚ že rozmýšľam o Paríži. Aj o Gaze‚ Sýrii či Sudáne... Behajú mi po rozume myšlienky o čierno-bielych obrazoch‚ o tom‚ čo sa nás bezprostredne dotýka a čo nie. A čo je ľudské‚ hoci nie práve najdokonalejšie a najanjelskejšie. Rozmýšľam pritom tiež o slobode a zodpovednosti. Ale nakoniec o nich už Edo Žitňanský napísal všetko‚ čo bolo treba‚ v Nota bene na strane 6. A tak sa podelím o niečo iné‚ čo mi ešte behá hlavou. Ale absolútne súvisiace s týmto všetkým.
Pred pár dňami som sa kamarátom na Facebooku zverila s otravujúcou dilemou. „V poslednom čase denne zvažujem‚ či si to tu nemám vypnúť. Toľko somarín sa tu šíri a dosť sa ma dotýka‚ keď vidím‚ ako ich rozširujú moji kamaráti a blízki. Ale zase sa tu šíri (takmer) rovnako veľa super vecí a som celkom hrdá na to‚ že ich vyslovujú a píšu moji blízki. Teraz mi to došlo – fejsbúk je vlastne skvelá vec. Je to dennodenná kontrolka môjho nastavenia‚ vnútornej sily‚ morálky. Keď ma už všetky tie somariny‚ banálne správy a reakcie na ne ani nepopudia, keď vo mne všetky tie super veci nevzbudia nádej, keď ma prejavy sily nedonútia k zamysleniu a keď ma už absurdita alebo dobrý fór nerozosmejú‚ tak bude vážne zle.“
Nezvyknem často zverejňovať na Facebooku také úvahy‚ ale toto akosi muselo von. Ani som nečakala žiadne reakcie‚ o to viac ma prekvapilo, ako veľa mojich známych túto hlášku lajkovalo a komentovalo. Na rozkošné mačiatka alebo hotely v džungli tak hromadne nereagujú. (Len aby bolo jasno‚ milujem mačky, psy aj iné tvory‚ napríklad ľudí. To len preto, aby ste si ten titulok nevysvetlili zle.)
