Rodina, ktorá vtláča firme pečať

Zľava Martin, Želmíra, otec Peter, TiborZdroj: Milan David

Západoslovenské tlačiarne Skalica možno pokojne nazvať macháčkovským impériom. Riaditeľka Želmíra Macháčková sa v rozprávaní vracia do histórie, pred druhú svetovú vojnu. Spomína rodinu Teslíkovcov, lebo na nich Macháčkovci nadväzovali.

„Môj dedo Ján sa u Teslíka učil. Po vojne, najmä v roku 1948, vládnuci komunisti živnostenský stav likvidovali. My Skaličania sme patrioti, dedo sa zaslúžil o to, že tlačiareň v Skalici nezlikvidovali. Len ju degradovali tým, že zrušili výrobu kníh a nechali len tlač obálok,“ hovorí Želmíra.

Otec Peter Macháček pracoval najprv v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave. Do Skalice sa sťahoval tesne pred tým, ako sa oženil. Smutno mu asi bolo za Bratislavou, aj za mládeneckým životom. Nebol zo sťahovania nadšený, skôr naopak. Zadosťučinením bolo, že dostal prácu strojového sadzača v bývalej Škarniclovej tlačiarni, vtedy už závode Západoslovenských tlačiarní. Po čase sa stal vedúcim. Macháčkovská éra v skalickej tlačiarni trvá s krátkym prerušením už šesťdesiattri rokov.

História kníhtlače v Skalici má už viac ako 350 rokov a po celý čas fungovala nepretržite. Vytvárali ju jezuiti, rodiny Škarniclovcov a Teslíkovcov. V posledných rokoch funguje firma ako Západoslovenské tlačiarne Skalica a pečať jej vtisli Macháčkovci. Želmíra je riaditeľkou, bratia Tibor a Martin pracujú vo výrobe, sú na svojich postoch lídrami.

Úskalie privatizácie. Starú tlačiareň v Skalici dostala v reštitúcii späť rodina Teslíkovcov, ktorá ju predala. Nový majiteľ firmu čiastočne zrekonštruoval a predal mestu pre základnú umeleckú školu. Peter Macháček spomína, že mesto ponúklo časť priestorov na vytvorenie múzea tlače v Skalici. „Nebude to veľká, ale zato pekná expozícia,“ hovorí P. Macháček a dcéra Želmíra ho dopĺňa konštatovaním, že myšlienka na vytvorenie múzea je dlhoročná.

„Stále v sebe máme spätosť s predchodcami, rodinami Škarniclovcov a Teslíkovcov. Otec má predstavu, že to bude živé múzeum. Stroje, ktoré tam dávame, sú funkčné, návštevníci si budú môcť skúsiť staré tlačiarenské techniky, privoňať si k remeslu,“ vysvetľuje dcéra.

Želmíra MacháčkováZdroj: Milan David

Budova, v ktorej dnes Západoslovenské tlačiarne vyrábajú, nepodliehala reštitúcii. Postavili ju v roku 1984, v čase, keď bola tlačiareň závodom národného podniku. Prevádzka vykazovala slušné zisky, po roku 1989 mali o kúpu firmy záujem aj zahraniční investori. Dcéra Želmíra spomína na to, ako sa jej otec takej privatizácie bál, lebo v nej videl spôsob likvidácie konkurencie.

„Otec hľadal možnosti, ako firmu dostať do privátnych rúk a pritom zachovať tradíciu i kvalitu výroby. Trocha nadnesene išlo o to, aby sme si zachovali klenot pre ďalšie generácie. Vždy sme cítili aj iný rozmer, tlačiareň pre nás nebola len majetkom. Nejde len o náš rodinný podpis, skalická tlač spoluvytvárala dejiny národa,“ zanietene vysvetľuje Želmíra.

Na začiatku deväťdesiatych rokov si závod prezrelo viacero záujemcov, sústredili sa najmä na budovu. Priestory, technológie ich nezaujímali. „Otcovi sa podarilo pre myšlienku kúpy podniku získať dvoch Skaličanov, podnikateľov Pavla Horvátha a Ivana Kmotríka. V rodine sme peniaze na privatizáciu nemali, navyše my traja – bratia a ja – sme ešte študovali,“ hovorí súčasná riaditeľka firmy. Otec P. Macháček vysvetľuje, že sám by privatizáciu nezvládol, potreboval silného investora. Teraz po niekoľkých rokoch je spolumajiteľ s P. Horváthom.

Cesty k remeslu. „Spoločnosť stále vedieme rodinným štýlom. Tradícia je dlhá, hoci náš otec nemal v pláne stať sa po dedovi tlačiarom. My traja súrodenci sme sa k tlači dostali tiež tak trocha náhodou,“ pripomína Želmíra. Najmladší brat privoňal k remeslu tak trochu z núdze, lebo je alergik a technika fotosadzby je čistá. Nehrozil mu pri nej žiaden prach ani výpary.

Zdroj: Milan David

Druhý brat hral hokej, s tlačiarinou nemal nič spoločné. Pre zdravotné problémy musel s vrcholovým športom prestať, dorobil si školu a stal sa ofsetárom. Začínal v inej firme, vrátil sa po tom, ako otcovi chýbali v tlačiarni ľudia. Želmíra dvadsaťpäť rokov chodila a pracovala všelikade po svete.

„K tlačiarine sme sa nedostali cielene, možno len podvedome sme cítili, že sem patríme. Myslím, že to je osud každého, kto si privonia k písmenkám, papieru a tlačiarenskej černi. Pamätám si, že ako dieťa som za otcom často chodila po práce. Možno práve vtedy som si vytvorila vzťah k tlačiarenskému remeslu.

Sme silná trojica, bez bratov sa nezaobídem. Jeden z nich sa dobre orientuje v grafike a digitálnych technológiách, druhý je dobrý v ofsete. Život to zariadil tak, že sa dopĺňame. Bratia sú tlačiari, ja sa starám o ekonomiku a riadenie. Otec teraz na nás dozerá len z diaľky, ale keď treba, poradí,“ vysvetľuje Želmíra.

Zdroj: Milan David

Začiatky v deväťdesiatych rokoch neboli ľahké. Firma strácala zákazky, tlač kníh sa utlmila. Východiskom bol prechod na ofsetovú tlač. „Kúpili sme v Nemecku prvý stroj. Išli sme do rizika, lebo stroje sú pomerne drahé. To sa udialo ešte v období, keď sme patrili pod Západoslovenské tlačiarne v Bratislave. Im sme splácali úver, lenže tlačiarne nesplácali dodávateľovi. Dozvedeli sme sa, že dlh sa dostal až na hranicu milión korún. Do toho prišla privatizácia. S nemeckým dodávateľom strojov sme sa dohodli, že stroje nám nechajú a dlh im splatíme. Postupne sme výrobu modernizovali,“ spomína P. Macháček.

Do Skalice priviezli prvý produkčný digitálny stroj. Znamenal revolučnú zmenu v technológii tlače. Postupne sa celá tlačiareň menila, dnes pracuje so špičkovou technikou. „Stále sa snažíme ísť dopredu a technológia je pri tom jedna z vecí, o ktorú sa opierame,“ konštatuje Ž. Macháčková.

Odovzdanie žezla. Pre P. Macháčka bolo rozhodnutie odovzdať firmu deťom veľmi jednoduché. „Už som nevládal, bolo toho na mňa veľa. Som naozaj rád, že som sa zbavil najmä administratívy,“ hovorí a priznáva, že mu chvíľu trvalo, kým sa nastavil na nový rytmus života. Dcéra Želmíra na otca prezradila, že občas zájde do firmy cez víkend nadýchať sa tlačiarenskej vône alebo vône papiera.

Pre Želmíru bolo otcovo rozhodnutie tak trocha šokom. „Nečakala som, že mi otec povie, že sa už po dovolenke do práce nevráti. Povedal mi, že však máš počítač, tak to nejako zvládneš. Na druhej strane som otcovi rozumela, že je unavený najmä zo vzťahov v biznise. Je zo starej školy, nedokázal sa zmieriť s tým, ako niektorí dodávatelia a odberatelia nectia dohody na podanie ruky. Ja som z predchádzajúceho pôsobenia najmä v zahraničných firmách zvyknutá na to, že na všetko musí byť riadna zmluva. Rada by som ale zažila návrat k slovu ako základnému kameňu biznisu,“ vysvetľuje.

Zdroj: Milan David

Otec P. Macháček stále funguje ako bútľavá vŕba. „Občas sa všetci zídeme, posťažujeme sa a zväčša končíme tým, že vlastne sa stále dookola opakujú tie isté problémy a vieme si s nimi poradiť. Naše stretnutia sú tak akýmsi nabíjaním batérií,“ hovorí Želmíra. Vysvetľuje, že si otcov prístup veľmi váži, lebo pozná rodinné firmy, kde sa rodičia nedokázali odstrihnúť od operatívneho riadenia, stále nad deťmi držia ochranné krídla a nedovolia im robiť užitočné chyby. Odvaha musela byť na oboch stranách.

Na poznámku, že bratom sa nemusí páčiť, že ich „diriguje“ sestra, re- aguje P. Macháček konštatovaním, že to nie je problém. „Chlapci vedia, čo dokážu, na čo majú, a vedia si robotu zastať,“ hovorí hlava rodiny.

Vzájomný rešpekt. Želmíra pripomína, že bratia sú o päť a sedem rokov mladší, takže ju vždy vnímali ako staršieho súrodenca a neprekáža im, že je „baba“. Rešpekt je vzájomný. „Oni ma prijali ako šéfku, ja ich zasa potrebujem ako majstrov remesla, vedia veci, ktoré ja neviem. Hovorievam, že sme ako tri prúty panovníka Svätopluka. Aj sa pohádame, ale vieme, že naozaj silní budeme, keď budeme držať pohromade. Nepretláčame svoje egá,“ zdôrazňuje Ž. Macháčková.

V skalickej tlačiarni vyrábajú veľký sortiment. Od kníh cez letáky a brožúry až po škatuľky. Šírka sortimentu je pre Macháčkovcov dôležitá a prináša im svojím spôsobom stabilitu. Keď sa nedarí jednému, nahradí ho iný výrobok. „Mojou srdcovou záležitosťou je tlač kníh. Kniha je nositeľkou informácie i kultúry, sily slova. Náš dedo akoby stratil lásku, keď v päťdesiatych rokoch kníhtlač v Skalici zrušili. Otcovi sa podarilo výrobu obnoviť a my chceme pokračovať. Možno som idealista, ale túžim po tom, aby sa vrátila história. V Skalici sa tlačili prvotiny Jozefa Miloslava Hurbana. Vtedy to bol obyčajný farár z Hlbokého a do učebníc sa dostal ako veľký muž slovenských dejín. Dnes žartom hovorievam autorom a vydavateľom – tlačte u nás, my sme ako talizman, možno o sto rokov budete v učebniciach,“ vraví Želmíra.

Nejde len o zisk. O podnikaní hovorí Želmíra ako o krásnom dobrodružstve, ktoré sa neodohráva iba v prvom pláne. „Dnes zabúdame, že podnikanie má aj iné poslanie, než je tvorba zisku. Samozrejme, musíme sa uživiť, ale nesmieme byť sebeckí, musíme sa so svojím úspechom podeliť. Chystáme projekty na podporu menších vydavateľov, neznámych autorov a samovydavateľov. Robili sme knihu pre Antona Srholca, ktorý prežil prenasledovanie, ale nezatrpkol a dodnes pomáha tým, ktorí to potrebujú. Takých ľudí poznám viac a chcem im pomáhať, aby sa o svoje príbehy podelili a pomohli tým, ktorí sú na rázcestí,“ uvádza plány Ž. Macháčková.

Jej otec Peter si rád spomína na začiatky podnikania: „Túžil som mať jeden stroj a na ňom vyrábať pozvánky, parte a inú drobnú tlač. Postupne túžba rástla, chcel som mať ofsetový stroj, potom ďalšie, až z toho bola relatívne veľká firma. Podarilo sa nám vybudovať slušný podnik s dobrou kvalitou produkcie.“

Želmíra sa domnieva, že na podnikaní je pekné aj to, že robí to, čo ju baví a napĺňa. „Pri pohľade na podnikanie nemám na mysli len efektivitu a neustály rast. Zaujíma ma ľudská stránka, nikto z nás nie je opustený ostrov. Honba za číslami je nezmyselná, aj keď pripúšťam, že z nostalgie nevyžijem a nedám prácu zhruba dvadsiatim ľuďom, ktorých zamestnávame. Je pre mňa dôležité, aby sa ľudia, ktorí u nás pracujú, dobre cítili.“ vysvetľuje riaditeľka.