Článok pokračuje pod video reklamou
Zľava Martin, Želmíra, otec Peter, TiborZdroj: Milan David
Západoslovenské tlačiarne Skalica možno pokojne nazvať macháčkovským impériom. Riaditeľka Želmíra Macháčková sa v rozprávaní vracia do histórie, pred druhú svetovú vojnu. Spomína rodinu Teslíkovcov, lebo na nich Macháčkovci nadväzovali.
„Môj dedo Ján sa u Teslíka učil. Po vojne, najmä v roku 1948, vládnuci komunisti živnostenský stav likvidovali. My Skaličania sme patrioti, dedo sa zaslúžil o to, že tlačiareň v Skalici nezlikvidovali. Len ju degradovali tým, že zrušili výrobu kníh a nechali len tlač obálok,“ hovorí Želmíra.
Otec Peter Macháček pracoval najprv v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave. Do Skalice sa sťahoval tesne pred tým, ako sa oženil. Smutno mu asi bolo za Bratislavou, aj za mládeneckým životom. Nebol zo sťahovania nadšený, skôr naopak. Zadosťučinením bolo, že dostal prácu strojového sadzača v bývalej Škarniclovej tlačiarni, vtedy už závode Západoslovenských tlačiarní. Po čase sa stal vedúcim. Macháčkovská éra v skalickej tlačiarni trvá s krátkym prerušením už šesťdesiattri rokov.
História kníhtlače v Skalici má už viac ako 350 rokov a po celý čas fungovala nepretržite. Vytvárali ju jezuiti, rodiny Škarniclovcov a Teslíkovcov. V posledných rokoch funguje firma ako Západoslovenské tlačiarne Skalica a pečať jej vtisli Macháčkovci. Želmíra je riaditeľkou, bratia Tibor a Martin pracujú vo výrobe, sú na svojich postoch lídrami.
Vždy sme cítili aj iný rozmer, tlačiareň pre nás nebola iba majetkom. Nejde len o náš rodinný podpis, skalická tlač spoluvytvárala dejiny národaÚskalie privatizácie. Starú tlačiareň v Skalici dostala v reštitúcii späť rodina Teslíkovcov, ktorá ju predala. Nový majiteľ firmu čiastočne zrekonštruoval a predal mestu pre základnú umeleckú školu. Peter Macháček spomína, že mesto ponúklo časť priestorov na vytvorenie múzea tlače v Skalici. „Nebude to veľká, ale zato pekná expozícia,“ hovorí P. Macháček a dcéra Želmíra ho dopĺňa konštatovaním, že myšlienka na vytvorenie múzea je dlhoročná.
„Stále v sebe máme spätosť s predchodcami, rodinami Škarniclovcov a Teslíkovcov. Otec má predstavu, že to bude živé múzeum. Stroje, ktoré tam dávame, sú funkčné, návštevníci si budú môcť skúsiť staré tlačiarenské techniky, privoňať si k remeslu,“ vysvetľuje dcéra.
Želmíra MacháčkováZdroj: Milan David
Budova, v ktorej dnes Západoslovenské tlačiarne vyrábajú, nepodliehala reštitúcii. Postavili ju v roku 1984, v čase, keď bola tlačiareň závodom národného podniku. Prevádzka vykazovala slušné zisky, po roku 1989 mali o kúpu firmy záujem aj zahraniční investori. Dcéra Želmíra spomína na to, ako sa jej otec takej privatizácie bál, lebo v nej videl spôsob likvidácie konkurencie.
„Otec hľadal možnosti, ako firmu dostať do privátnych rúk a pritom zachovať tradíciu i kvalitu výroby. Trocha nadnesene išlo o to, aby sme si zachovali klenot pre ďalšie generácie. Vždy sme cítili aj iný rozmer, tlačiareň pre nás nebola len majetkom. Nejde len o náš rodinný podpis, skalická tlač spoluvytvárala dejiny národa,“ zanietene vysvetľuje Želmíra.
K tlačiarine sme sa nedostali cielene, možno len podvedome sme cítili, že sem patrímeNa začiatku deväťdesiatych rokov si závod prezrelo viacero záujemcov, sústredili sa najmä na budovu. Priestory, technológie ich nezaujímali. „Otcovi sa podarilo pre myšlienku kúpy podniku získať dvoch Skaličanov, podnikateľov Pavla Horvátha a Ivana Kmotríka. V rodine sme peniaze na privatizáciu nemali, navyše my traja – bratia a ja – sme ešte študovali,“ hovorí súčasná riaditeľka firmy. Otec P. Macháček vysvetľuje, že sám by privatizáciu nezvládol, potreboval silného investora. Teraz po niekoľkých rokoch je spolumajiteľ s P. Horváthom.
Cesty k remeslu. „Spoločnosť stále vedieme rodinným štýlom. Tradícia je dlhá, hoci náš otec nemal v pláne stať sa po dedovi tlačiarom. My traja súrodenci sme sa k tlači dostali tiež tak trocha náhodou,“ pripomína Želmíra. Najmladší brat privoňal k remeslu tak trochu z núdze, lebo je alergik a technika fotosadzby je čistá. Nehrozil mu pri nej žiaden prach ani výpary.
Zdroj: Milan David
Druhý brat hral hokej, s tlačiarinou nemal nič spoločné. Pre zdravotné problémy musel s vrcholovým športom prestať, dorobil si školu a stal sa ofsetárom. Začínal v inej firme, vrátil sa po tom, ako otcovi chýbali v tlačiarni ľudia. Želmíra dvadsaťpäť rokov chodila a pracovala všelikade po svete.
„K tlačiarine sme sa nedostali cielene, možno len podvedome sme cítili, že sem patríme. Myslím, že to je osud každého, kto si privonia k písmenkám, papieru a tlačiarenskej černi. Pamätám si, že ako dieťa som za otcom často chodila po práce. Možno práve vtedy som si vytvorila vzťah k tlačiarenskému remeslu.
Sme silná trojica, bez bratov sa nezaobídem. Jeden z nich sa dobre orientuje v grafike a digitálnych technológiách, druhý je dobrý v ofsete. Život to zariadil tak, že sa dopĺňame. Bratia sú tlačiari, ja sa starám o ekonomiku a riadenie. Otec teraz na nás dozerá len z diaľky, ale keď treba, poradí,“ vysvetľuje Želmíra.
Otec je zo starej školy, nedokázal sa zmieriť s tým, že niektorí ľudia nectia dohody na podanie ruky
Zdroj: Milan David
Začiatky v deväťdesiatych rokoch neboli ľahké. Firma strácala zákazky, tlač kníh sa utlmila. Východiskom bol prechod na ofsetovú tlač. „Kúpili sme v Nemecku prvý stroj. Išli sme do rizika, lebo stroje sú pomerne drahé. To sa udialo ešte v období, keď sme patrili pod Západoslovenské tlačiarne v Bratislave. Im sme splácali úver, lenže tlačiarne nesplácali dodávateľovi. Dozvedeli sme sa, že dlh sa dostal až na hranicu milión korún. Do toho prišla privatizácia. S nemeckým dodávateľom strojov sme sa dohodli, že stroje nám nechajú a dlh im splatíme. Postupne sme výrobu modernizovali,“ spomína P. Macháček.
Do Skalice priviezli prvý produkčný digitálny stroj. Znamenal revolučnú zmenu v technológii tlače. Postupne sa celá tlačiareň menila, dnes pracuje so špičkovou technikou. „Stále sa snažíme ísť dopredu a technológia je pri tom jedna z vecí, o ktorú sa opierame,“ konštatuje Ž. Macháčková.
