Les bez zásahu človeka

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Keď sa prvé dva nasýtia, dostanú sa na rad aj ostatné vlky, s podradnejším postavením v svorke. Až na jednu vlčicu. Poslednú v hierarchii. Stále sa krčí v značnej vzdialenosti, je evidentne hladná. Len čo sa odváži urobiť zopár krokov k potrave, ostatné ju nekompromisne odoženú.

Do prasknutia už je nažratá celá svorka a pomaly odchádza. Na zvyš- ky sa zlietajú havrany. Hladná vlčica, nazvime ju Posledná, sa stále márne pokúša uchmatnúť si aspoň kus kože. Pri každom jej pokuse sa z odchádzajúcej sýtej svorky niekto oddelí, vráti a odoženie ju. Dokonca sa ostatné vlky postupne na zvyšok koristi ostentatívne vymočia. Posledná zakaždým so stiahnutým chvostom utečie do húštiny.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Nakoniec sa šikanovanej vlčici predsa len podarí zmocniť biedneho kusa ostatnými pomočenej kože. Doslova ho zhltne. Zistenie, že aj vo svete zvierat existuje ponižovanie a šikanovanie, nie je pre človeka veľmi povznášajúce. Ale je to reálne a povedomé.

Hlúčik fotografov z rozličných krajín sa na pozorovacej terase Tier-Freigelände, kde majú vlky mnohohektárovú zvernicu, mĺkvo rozchádza. Vlky miznú v pralese. ,,Mali sme šťastie, že sme ich zastihli,“ hovoríme si. Vlčia zvernica je rozsiahla a svorka v nej dokáže zmiznúť aj na niekoľko dní. Pokračujeme v sedemkilometrovej túre cez Tier-Freigelände. O pol hodinu sa už motáme medzi diviakmi, medzi nami a nimi nie je žiadna ohrada. Chvalabohu, držia sa od nás vari na sto metrov.

Do lesa nezasahujú

Prísne chránené pralesné územie Národného parku Bavorský les (Nationalpark Bayerischer Wald) je jedno z najväčších v strednej Európe. Jeho mottom je ,,Nechať prírodu prírode“. Na ploche 240 štvorcových kilometrov tu fungujú lesné spoločenstvá bez zásahu človeka, iba podľa zákonov prírody. Stromy dosahujú vek niekoľkých storočí, rozmnožujú sa semenami, umierajú.

Človek tu už od roku 1982 nezasahuje – ani do dôsledkov veterných či kôrovcových kalamít. Neprípustná je akákoľvek ťažba či odpratávanie kalamitného dreva v chránených zónach. Je to z troch štvrtín ozajstný prales. Mimochodom, celé územie je vo vlastníctve štátu, ktorý pozemky odkúpil, prípadne dal pôvodným súkromným vlastníkom náhradné plochy.

Štvrtinu územia tvorí nárazníková zóna medzi národným parkom a okolitými hospodárskymi lesmi. Tam lesníci robia opatrenia proti lykožrútovi, aby sa nešíril k susedom, súkromníkom. Nepoužívajú však pesticídy, ale napríklad odkôrovanie napadnutých stromov.

Takéto pomery vládnu už tridsať rokov vo všetkých štrnástich nemeckých národných parkoch. Na rozdiel od priľahlého Národného parku Šumava. Tu ešte aj v rokoch 2007 a 2011 politici i lesníci rozhodli o ťažbe v nedotknuteľných oblastiach postihnutých kôrovcovou či veternou kalamitou.

Rozhodnutia sprevádzali demonštrácie ochrancov prírody aj tvrdé potýčky s políciou, ale veľmi to nepomohlo. Rúbalo sa v bezzásahovej zóne. Neskôr to súd označil za nezákonné, ale rozdiel je, bohužiaľ, dodnes evidentný. Na českej strane hlavného hrebeňa vidí návštevník početné holé svahy, na nemeckej medzi suchármi a vývratmi už medzičasom vyrástol hustý mladý les. Keď vystupujeme na kopec Lusen v nadmorskej výške viac ako 1 300 metrov, nestačíme sa čudovať.

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Nový život

Časy sa však aj v Česku zmenili. Svetovo uznávaný vedecký časopis Journal of Applied Ecology v septembri tohto roka publikoval poznatky z monitoringu prirodzeného omladzovania lesov na Šumave po veternej a kôrovcovej kalamite. Výsledky ukazujú, že za posledných desať rokov je v oblastiach ponechaných prirodzenému vývoju na hektári viac mladých smrekov, ako keby sa vysádzali klasickými lesníckymi postupmi. A sú aj odolnejšie.

,,Dnes je našťastie iná situácia, ako bola pred niekoľkými rokmi, keď mnohí spochybňovali, že v horských smrečinách funguje prirodzené omladzovanie, a presadzovali umelé zalesňovanie,“ chváli námestník riaditeľa Správy Národného parku Šumava Martin Starý. Jeho šéf, riaditeľ Pavel Hubený dodáva: ,,Vzniká rôzne vysoký a rôznoveký les, ktorý si vytvorí sama príroda, a nevzniká výšková monokultúra, ktorú by založil človek.“

Navyše prirodzene omladený les s podložím, nezničeným ťažkými mechanizmami či vybudovanými zvážnicami, má oproti umelo vysadenému pozitívny vplyv aj na zadržovanie vody. Tento jednoznačný záver vychádza z dlhodobého monitoringu Burkharda Beuderta, hydrobiológa Správy Národného parku Bavorský les.

,,Pre nezainteresovaného návštevníka, ako aj mnohých lesníkov, je les tesne po kalamite, ktorý je plný polámaných a vyschnutých stromov, hororom, cintorínom,“ tvrdia zhodne tunajší strážcovia prírody. ,,Ale v skutočnosti, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je to zrod nového života.“ Nuž s takýmto názorom sa asi ťažko stotožnia obchodníci s drevom, developeri či s nimi spriahnutí politici... Pokiaľ ich v štáte nebrzdia páky vymožiteľného práva.

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Po drevených chodníkoch

,,Bavorský les je plný života a mnohých druhov zvierat. Aby však mohol človek lepšie sledovať dianie v ňom, na to slúži Tier-Freigelände, 250-hektárový systém zverníc a výbehov, kde žijú pôvodné lesné zvieratá strednej Európy. Ohrozené aj menej ohrozené. V národnom parku žijú voľne. Od medveďov a vlkov cez bobry, vydry, zubry a losy až po hlucháne a čierne lesné bociany,“ vysvetľuje slovenský prírodovedec Ján Dobšovič.

Je zároveň majiteľom minicestovky zameranej na pozorovanie živočíchov v prírode. Sme v okrajovej časti parku. Kráčame po chodníkoch z dosák, niekoľko centimetrov nad pôdou, koreňmi stromov, machmi a rastlinami, ktoré by sa mohli chôdzou návštevníkov poškodiť. Pozorujeme a fotografujeme hlucháňa, jariabky, o kus ďalej v jazierku párik kačíc potápačov aj bobrí ,,hrad“. Bobor je však zalezený a nechce sa mu von. Darmo vyčkávame. Čas si krátime čítaním prospektov.

,,Tier-Freigelände je otvorený 365 dní v roku, 24 hodín denne. Najlepší čas na pozorovanie je zavčasu ráno,“ píše sa v sprievodcovi. A dodajme – neplatí sa tu vstupné, iba parkovné, ak prídete autom. Cesta medzi zvernicami a výbehmi je dlhá zhruba sedem kilometrov a dá sa prejsť za tri či štyri hodiny. My, obťažkaní fotoaparátmi a striehnuci, či sa ukážu zvieratá, sme na kompletnú obchôdzku napokon potrebovali takmer tri dni.

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Pišťanie z vody

Pokračujeme nahor do kopca. Po polhodine zachytíme zvláštny piskľavý zvuk. Prichádzame k jazierku. Po chvíli sa pišťanie ozve znova, z vody. Jazierkom pláva vydra. A chvíľami zapiští. Od strážcov parku sa dozvedáme, že je to samec, ktorý musí byť dočasne oddelený v osobitnom priestore a takto žiali za samičkou a troma mladými, ktoré sú za plotom v ďalšom jazierku.

Návštevníci majú dokonca takú výhodu, že schodmi sa môžu dostať do podzemia a cez sklo sledovať, čo sa deje pod hladinou. Na chvíľu sa spod veľkých balvanov uprostred jazera zjaví aj samica vydra s mladými a chvíľu snoria po suchej zemi, kým znova nevlezú do vody a nezmiznú v brlohu. Nezdá sa, že by za oddeleným tatkom extra smútili.

Deň sa chýli ku koncu. Na zajtrajšok sme si nechali chuťovku – rysa ostrovida. Dáme si večeru v reštaurácii v blízkej dedine, kde je aj náš penzión. Pri jeleňom guláši a dobrom bavorskom pive diskutujeme o tom, že prezentácia prírody pre ľudí sa evidentne dá robiť aj bez jej narušenia. A to tak, že vzniknú trvalé pracovné príležitosti a úžitok pre celý región.

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Atrakcie mimo parku

Reč je aj o zónach, ktoré napríklad v našom Tatranskom národnom parku (TANAP) už dlhé roky nie sú vymedzené a ešte tak skoro nebudú. Pritom pre prírodu je životne dôležité, aby zákon detailne určoval, kde smú lesníci zasahovať a kde nie, odkiaľ pokiaľ sa môže oblasť komerčne využívať developermi a kde v žiadnom prípade nie.

Komu tento dlhodobý stav bez jasnej zonácie osoží? Ako tvrdieva Juraj Lukáč z ochranárskeho zoskupenia VLK, ,,mútne vody vyhovujú záujmovým skupinám“. „Veci sa teraz v Tatrách dejú na základe povolenia výnimiek. Dajú sa vybavovať po známosti a udeľujú sa podľa politických tlakov. Zonácia, v akejkoľvek podobe, znamená definitívnu hrubú čiaru a určenie pravidiel,“ tvrdí aktivista.

,,V prípade Bavorského lesa možno vidieť okrem presne určenej jadrovej a nárazníkovej zóny aj tretiu – podhorskú, kde sú dovolené všetky atrakcie pre turistov – akvaparky, golfové ihriská, lyžiarske areály,“ upozorňuje J. Dobšovič. ,,Dodajme však, že v Bavorsku nie je pre návštevníkov uzavretá žiadna časť národného parku. Pravdaže, v citlivom prostredí sú tam napríklad zúžené chodníky alebo cestičky z dosák,“ hovorí prírodovedec. ,,Rozdielny prístup medzi Bavorským lesom a susednou Šumavou je najmä v bezzásahovej zóne,“ uzatvára J. Dobšovič.

,,Na Šumave bolo v minulosti množstvo lokalít, kde sa ťažbou bojovalo proti lykožrútom. Tak vzniklo veľa holín, ktoré bolo potom problematické zalesniť. Do holín treba totiž všade neustále vkladať energiu a peniaze – sadiť stromčeky, vykášať trávu a burinu, stavať oplôtky, nasadzovať repelenty proti ohryzu výhonkov vysokou zverou... Je veľmi sporné, či by tak mal vyzerať národný park,“ zdôrazňuje J. Dobšovič.

Zdroj: Mikuláš Sliacky

Rysy a mucha

Rysia zvernica je na členitom a zalesnenom svahu. Čakáme, či a kedy sa jej obyvatelia, žijúci ticho a skryte, objavia. Okolo plota sú na troch rozličných miestach pozorovateľne pre návštevníkov. To je však málo platné, rysy sú majstri maskovania. Niet ich. Včera sa párik veľkých mačiek ukázal iba na chvíľu a navyše bola jesenná hmla, fotografovať nemalo význam.