Zdroj: Mikuláš Sliacky
Keď sa prvé dva nasýtia, dostanú sa na rad aj ostatné vlky, s podradnejším postavením v svorke. Až na jednu vlčicu. Poslednú v hierarchii. Stále sa krčí v značnej vzdialenosti, je evidentne hladná. Len čo sa odváži urobiť zopár krokov k potrave, ostatné ju nekompromisne odoženú.
Do prasknutia už je nažratá celá svorka a pomaly odchádza. Na zvyš- ky sa zlietajú havrany. Hladná vlčica, nazvime ju Posledná, sa stále márne pokúša uchmatnúť si aspoň kus kože. Pri každom jej pokuse sa z odchádzajúcej sýtej svorky niekto oddelí, vráti a odoženie ju. Dokonca sa ostatné vlky postupne na zvyšok koristi ostentatívne vymočia. Posledná zakaždým so stiahnutým chvostom utečie do húštiny.
Nakoniec sa šikanovanej vlčici predsa len podarí zmocniť biedneho kusa ostatnými pomočenej kože. Doslova ho zhltne. Zistenie, že aj vo svete zvierat existuje ponižovanie a šikanovanie, nie je pre človeka veľmi povznášajúce. Ale je to reálne a povedomé.
Hlúčik fotografov z rozličných krajín sa na pozorovacej terase Tier-Freigelände, kde majú vlky mnohohektárovú zvernicu, mĺkvo rozchádza. Vlky miznú v pralese. ,,Mali sme šťastie, že sme ich zastihli,“ hovoríme si. Vlčia zvernica je rozsiahla a svorka v nej dokáže zmiznúť aj na niekoľko dní. Pokračujeme v sedemkilometrovej túre cez Tier-Freigelände. O pol hodinu sa už motáme medzi diviakmi, medzi nami a nimi nie je žiadna ohrada. Chvalabohu, držia sa od nás vari na sto metrov.
Do lesa nezasahujú
Prísne chránené pralesné územie Národného parku Bavorský les (Nationalpark Bayerischer Wald) je jedno z najväčších v strednej Európe. Jeho mottom je ,,Nechať prírodu prírode“. Na ploche 240 štvorcových kilometrov tu fungujú lesné spoločenstvá bez zásahu človeka, iba podľa zákonov prírody. Stromy dosahujú vek niekoľkých storočí, rozmnožujú sa semenami, umierajú.
Človek tu už od roku 1982 nezasahuje – ani do dôsledkov veterných či kôrovcových kalamít. Neprípustná je akákoľvek ťažba či odpratávanie kalamitného dreva v chránených zónach. Je to z troch štvrtín ozajstný prales. Mimochodom, celé územie je vo vlastníctve štátu, ktorý pozemky odkúpil, prípadne dal pôvodným súkromným vlastníkom náhradné plochy.
Štvrtinu územia tvorí nárazníková zóna medzi národným parkom a okolitými hospodárskymi lesmi. Tam lesníci robia opatrenia proti lykožrútovi, aby sa nešíril k susedom, súkromníkom. Nepoužívajú však pesticídy, ale napríklad odkôrovanie napadnutých stromov.
Nemci v Národnom parku Bavorský les kalamity nelikvidujúTakéto pomery vládnu už tridsať rokov vo všetkých štrnástich nemeckých národných parkoch. Na rozdiel od priľahlého Národného parku Šumava. Tu ešte aj v rokoch 2007 a 2011 politici i lesníci rozhodli o ťažbe v nedotknuteľných oblastiach postihnutých kôrovcovou či veternou kalamitou.
Rozhodnutia sprevádzali demonštrácie ochrancov prírody aj tvrdé potýčky s políciou, ale veľmi to nepomohlo. Rúbalo sa v bezzásahovej zóne. Neskôr to súd označil za nezákonné, ale rozdiel je, bohužiaľ, dodnes evidentný. Na českej strane hlavného hrebeňa vidí návštevník početné holé svahy, na nemeckej medzi suchármi a vývratmi už medzičasom vyrástol hustý mladý les. Keď vystupujeme na kopec Lusen v nadmorskej výške viac ako 1 300 metrov, nestačíme sa čudovať.
Zdroj: Mikuláš Sliacky
Nový život
Časy sa však aj v Česku zmenili. Svetovo uznávaný vedecký časopis Journal of Applied Ecology v septembri tohto roka publikoval poznatky z monitoringu prirodzeného omladzovania lesov na Šumave po veternej a kôrovcovej kalamite. Výsledky ukazujú, že za posledných desať rokov je v oblastiach ponechaných prirodzenému vývoju na hektári viac mladých smrekov, ako keby sa vysádzali klasickými lesníckymi postupmi. A sú aj odolnejšie.
,,Dnes je našťastie iná situácia, ako bola pred niekoľkými rokmi, keď mnohí spochybňovali, že v horských smrečinách funguje prirodzené omladzovanie, a presadzovali umelé zalesňovanie,“ chváli námestník riaditeľa Správy Národného parku Šumava Martin Starý. Jeho šéf, riaditeľ Pavel Hubený dodáva: ,,Vzniká rôzne vysoký a rôznoveký les, ktorý si vytvorí sama príroda, a nevzniká výšková monokultúra, ktorú by založil človek.“
Zistenie, že aj vo svete zvierat existuje ponižovanie a šikanovanie, nie je pre človeka veľmi povznášajúceNavyše prirodzene omladený les s podložím, nezničeným ťažkými mechanizmami či vybudovanými zvážnicami, má oproti umelo vysadenému pozitívny vplyv aj na zadržovanie vody. Tento jednoznačný záver vychádza z dlhodobého monitoringu Burkharda Beuderta, hydrobiológa Správy Národného parku Bavorský les.
,,Pre nezainteresovaného návštevníka, ako aj mnohých lesníkov, je les tesne po kalamite, ktorý je plný polámaných a vyschnutých stromov, hororom, cintorínom,“ tvrdia zhodne tunajší strážcovia prírody. ,,Ale v skutočnosti, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, je to zrod nového života.“ Nuž s takýmto názorom sa asi ťažko stotožnia obchodníci s drevom, developeri či s nimi spriahnutí politici... Pokiaľ ich v štáte nebrzdia páky vymožiteľného práva.
Zdroj: Mikuláš Sliacky
Po drevených chodníkoch
,,Bavorský les je plný života a mnohých druhov zvierat. Aby však mohol človek lepšie sledovať dianie v ňom, na to slúži Tier-Freigelände, 250-hektárový systém zverníc a výbehov, kde žijú pôvodné lesné zvieratá strednej Európy. Ohrozené aj menej ohrozené. V národnom parku žijú voľne. Od medveďov a vlkov cez bobry, vydry, zubry a losy až po hlucháne a čierne lesné bociany,“ vysvetľuje slovenský prírodovedec Ján Dobšovič.
Je zároveň majiteľom minicestovky zameranej na pozorovanie živočíchov v prírode. Sme v okrajovej časti parku. Kráčame po chodníkoch z dosák, niekoľko centimetrov nad pôdou, koreňmi stromov, machmi a rastlinami, ktoré by sa mohli chôdzou návštevníkov poškodiť. Pozorujeme a fotografujeme hlucháňa, jariabky, o kus ďalej v jazierku párik kačíc potápačov aj bobrí ,,hrad“. Bobor je však zalezený a nechce sa mu von. Darmo vyčkávame. Čas si krátime čítaním prospektov.
