Jan Talich a Martin PechanecZdroj: Archív M. Pechanca
Zmyslom existencie firiem je primárne generovanie zisku a zvyšovanie hodnoty značky. „Každý, kto organizuje koncerty, občas – minimálne raz – prerobí. Nemôže to však byť trvalý stav, lebo inak neprežije,“ hovorí pražský promotér, ktorý sa podieľa na organizovaní viacerých prestížnych podujatí, napríklad aj medzinárodného hudobného festivalu Dvořákova Praha.
Nová klientela
Zorganizovať cyklus koncertov dnes vôbec nie je jednoduché. Najväčší problém je vraj v tom, že biznisový model v tejto sfére sa posúva. „Od bodu, kde je klientom divák a poslucháč‚ k tomu, že klientom je v skutočnosti sponzor‚“ hovoria na túto tému Boris Ažaltovič a Štefan Dobák, majitelia spoločnosti Gesamtkunstwerk v Bratislave‚ ktorá tiež organizuje hudobné podujatia.
„V slovenských podmienkach nie je napríklad možné nastaviť vstupné na koncert tak, aby sa zaplatili náklady. Dá sa povedať, že vstupné zaplatí sálu, ale nič viac. Je to zhruba pätnásť až dvadsať percent celkových nákladov. Zvyšok peňazí prichádza od sponzorov, oni sú hlavnými zákazníkmi.“
Sponzormi kultúrnych podujatí bývajú firmy, ktoré chcú priniesť na trh aj niečo iné ako svoj komerčný úspech. Na Slovensku, aj v porovnaní so susednou Českou republikou alebo Maďarskom, však podľa Š. Dobáka nie je vybudovaná takáto tradícia. Veľké finančné alebo výrobné firmy nemajú vyčlenené prostriedky na podporu kultúry.
„Vidíme, že aj nadnárodné spoločnosti, ktoré v domovských krajinách umenie podporujú, sa na Slovensku orientujú viac na šport alebo charitu. V poslednom čase firmy dávajú pomerne dosť peňazí na vzdelávanie,“ konštatuje Štefan.
Firmy i jednotlivci ochotní sú, ale treba ich hľadať, pracovať s nimi, ponúkať im pridanú hodnotu za to, že svoju podporu vyjadria aj peniazmi. „Vo všeobecnosti, kultúre, ktorá sa nemôže spoliehať na dotácie, nič iné ani nezostáva.
Fundraising, ako som sa naučil v Kennedyho centre múzických umení vo Washingtone, je perfektne prepracovaný systém vyhľadávania zdrojov financovania nielen v kultúre. V Spojených štátoch má tradíciu‚ vládne tam väčšia ochota a dôvera podporovateľov bohumilých projektov, ale je tam i priaznivejšia legislatíva,“ konštatuje M. Pechanec.
Zdroj: Ľuboš Pilz
Nebudú podliezať
Boris a Štefan odišli z veľkej IT firmy s tým, že budú spolu podnikať. „Od začiatku sme do toho išli s tým, že budeme robiť softvér a okrem toho niečo, čo nás bude nielen živiť, ale aj skutočne baviť. Mali sme v hlave niekoľko projektov s vyššou pridanou hodnotou. Jedným z nich je organizácia koncertov klasickej hudby, druhým organizácia matematických krúžkov.
Hudba je duchovná‚ krehká záležitosť. Rovnako je to ale aj tovar, ktorý má hodnotu vyčísliteľnú v peniazoch. Konfrontácia neuchopiteľného umenia s tvrdou hranou biznisu nemusí byť nevyhnutne katastrofou.Tak sa stalo, že vznikol abonentný cyklus koncertov Bruno Walter Symphony Orchestra v Bratislave a vo Viedni. Koncerty sú tak trocha dielom náhody. „Pred časom som sa stretol v kaviarni s dirigentom Jackom Martinom Händlerom, ktorý ma pozval na koncert tohto orchestra. Hral vtedy Beethovenov Druhý klavírny koncert a Schubertovu Šiestu symfóniu C dur, Malú‚“ spomína Boris.
Bol očarený zvukom a prekvapený, že orchester so základňou v Bratislave môže znieť ako Viedenská filharmónia. „Začali sme sa rozprávať s Jackom a výsledkom boli dva koncerty. Jeden v Bratislave a druhý v Schengene v Luxemburgu, pri príležitosti podpísania Schengenskej zmluvy. Dohodli sme sa, že pre orchester urobíme bonentný cyklus.“
Veľkým úspechom bol koncert 9. mája tohto roka v bratislavskej Redute. „Bol to náš prvý veľký koncert, na pódiu sa zišlo takmer dvesto umelcov. Po celom tele mi išiel mráz, bolo to niečo úžasné,“ hovorí Štefan. Dvojica nadšencov si nastavila latku vysoko a nechce ju podliezať, chce ísť ešte vyššie. Má veľký sen.
