Zdroj: Archív Robert Vano Gallery
Koncom novembra ste v Bratislave pokrstili svoju druhú knihu rozhovorov. Ešte dávno predtým ste napísali autobiografiu. Tá však nevyšla a neskôr ste povedali, že bola povrchná. V čom?
Keď som sa vrátil z Ameriky, všetci sa ma dookola pýtali na to isté. Odpovede som už mal ako nahrané na magneťák. Keď potom človek píše o sebe sám, tak píše to isté, lebo to už má naučené a povedal to už toľkokrát. Keď o vás píše niekto, kto vás vôbec nepozná, opýta sa aj na také veci, o ktorých by ste sami ani nehovorili, lebo by ste ich možno nepokladali za dôležité. Taká kniha ide potom viac do detailov.
Priznali ste tiež, že autobiografia nebola až taká otvorená, pretože úprimnosť by mohla niekoho zraniť. Napríklad vašu mamu priznaním, že ste sa za ňu hanbili.
Áno‚ ale myslím, že to tak nebolo len u mňa. To je tak, keď prídete z jedného prostredia do celkom iného. Nevedel som si predstaviť, že by som priviedol mamu z malej dediny na Slovensku do časopisu Vogue, medzi všetkých tých ľudí. Aj keď dostala vízum a prvý raz priletela do New Yorku, do práce som ju radšej nevzal. Taký som bol však aj predtým. Keď sme napríklad mali stužkovú a mali prísť aj rodičia, doma som vyvádzal a hovoril: „Mama, keď prídete aj vy, tak ja nejdem!“
Ako si spomínate na detstvo a dospievanie v Nových Zámkoch?
Detstvo bez televízora, rádia, hračiek. Tvorivé. Vždy sme boli vonku, vyvádzali‚ sami sme si museli vymýšľať hry. Bola to iná doba. Dnes už nikto nejde sám cez celé mesto do školy s taškou na chrbte, ale všade ho odvezú rodičia. Neviem, aké spomienky na detstvo bude mať dnešná generácia. Ale jeden psychológ mi povedal, že každý, pokiaľ nebol týraný, rád spomína na detstvo, pretože mal vtedy istotu, nemusel sa starať o prácu, elektrinu, nájomné. Detstvo je bezstarostné.
Rád spomínate na svoju babičku. V prvej knihe opisujete, ako vyrábala voňavky a mydlá. Aká bola?
Rodičia pracovali, a tak nás so sestrou vychovávala ona. Mamu sme vídali večer, otca len cez víkendy, ale babička a starý otec tam boli vždy. Starý otec väčšinou mlčal a ona všetko organizovala. Bola to tradičná babička, isto tradičnejšia, ako máte vy. Vaša je omnoho mladšia, je to už moderná babička, ktorá určite jazdila na bicykli.
Tá moja sa narodila v roku 1880 a zažila ešte Rakúsko-Uhorsko. Mala presné pravidlá. Vždy hovorila, že v sobotu sa pečie a v pondelok perie. Varila každý deň a chovala zvieratá. Nosila šaty až po zem, mala dlhé vlasy, ktoré si každé ráno zapletala a potom zopla dvoma ihlicami. Bola rozprávková. Tak si predstavujem babičku od Boženy Němcovej.
Zdroj: Archív Robert Vano Gallery
Keď ste dospeli, presťahovali ste sa do Bratislavy s cieľom stať sa hercom. Ale už po roku ste s priateľmi Jardom a Evou utekali zo Slovenska. Vystrašilo vás predvolanie na odvod?
Neprišlo to zo dňa na deň. Už od pätnástich rokov sme s kamarátom hovorili o tom, že keď nás nevezmú na vysokú školu, ujdeme, aby sme sa vyhli odvodu.
Vedeli ste si predstaviť, čo všetko vás čaká?
Keď máte sedemdesiat‚ ťažko si spomenúť, čo ste si mysleli, keď ste mali pätnásť. J Ale určite sme nevedeli, čo nás čaká. Nebol vtedy internet, žiadne informácie, nevedeli sme ani, že sú tam drôty. Ľudia hovorili o železnej opone. Ale ja som si myslel, že je tam opona ako v národnom divadle a že ju tam vždy večer niekto sťahuje.
Pôvodne ste sa chceli dostať do Austrálie, ale skončili ste v Amerike. Ako sa to stalo?
S Jardom sme sa dohodli, že Evu predáme v Taliansku. Bola dieťa ulice, súložila s Rakúšanmi za pančuchy a sama sa ponúkla, že by sa aj vyspala s kapitánom, aby nás zobral na loď, keď bude treba. Chceli sme sa dostať do Austrálie. Mysleli sme si, že zarobíme milióny, kúpime si ovce a budeme bohatí.
Ale keď sme prešli hranice Talianska, dali nás do utečeneckého tábora a tam sme sa dozvedeli, že Eva je tehotná s Jardom. Zmizli predstavy o peniazoch, veď nikto predsa nekúpi tehotné dievča. A tak sa rozplynula Austrália, ovce aj naše plány. Eva s Jardom sa vydali do Švédska‚ ja do Ameriky.
Ako si spomínate na prvú noc v New Yorku?
Prvú ani poslednú si nepamätám vôbec. Ale pamätám si na pristávanie lietadla, ako som sa pozeral na mesto, všade bolo veľa svetiel a zdalo sa mi to super. Potom si spomínam, že všade boli šváby a všetko bolo iné. V Amerike neboli periny, perie sa totiž vtedy nesmelo predávať. Mama mi z domu poslala duchnu, ktorá loďou cestovala tri mesiace. Dodnes ju mám. A stále som bol hladný, chýbal mi náš chlieb. Oni tam totiž všade mali len ten šialený toastový harmonikový chlieb.
Kým ste sa zamestnali v kaderníctve, ktoré stojí na začiatku vašej kariéry, vystriedali ste viacero povolaní. Vraj nerád spomínate na prácu v sklárni.
V sklárni sme pracovali pri páse. Každú polhodinu sa otvorila pec, z ktorej vyšli fľašky a ľudia ich dávali do škatúľ. Tak to išlo nonstop, pondelok, utorok... Vianoce, Silvester... osem hodín denne. Možno to ani nebola strašná práca, ale ja som nikdy predtým takto nepracoval, tak sa mi to zdalo hrozné. Nemohli sme odísť od pása a keď sme chceli ísť na záchod, niekto nás musel vystriedať, inak by všetky tie fľaše popadali a porozbíjali sa.
Zdroj: Archív Robert Vano Gallery
Časom vás zamestnali v kaderníctve, kde ste začínali ako umývač hláv. Pomerne rýchlo ste sa stali majiteľom vlastného salónu. Kde sa v mladom slovenskom emigrantovi nabrala odvaha rozbehnúť biznis v ďalekom svete?
Keď som pracoval v kaderníctve, za každú službu, ktorú som zákazníkovi poskytol, si polovicu peňazí vždy zobral majiteľ. A ja som si naivne myslel, že keď budem mať vlastný salón, sto percent z toho bude vždy mojich. Nepomyslel som na to, že budem musieť platiť za nájom, vodu, plyn, elektrinu, poistenie i za všetkých ľudí. A tak z toho nebolo sto percent, ale mínus iks percent.
Do toho prišli zdravotné problémy. Doktorovi som musel opísať, ako žijem. Povedal som mu o salóne, o tom, že pijem veľa kávy aj alkoholu. A tak som dostal na výber – salón alebo život. Myslím, že som bol vlastne rád, že som si našiel výhovorku‚ aby som mohol zavrieť salón a vrátiť sa k životu, ktorý som mal rád.
A to bolo česať modelky na fotografovanie?
Najprv som uvažoval, že sa opäť zamestnám v kaderníctve. Potom som si však spomenul na redaktorku časopisu Cosmopolitan, ktorá mi raz navrhla, aby som skúsil spoluprácu s fotografmi. A tak som sa z Filadelfie, kde som mal svoj vlastný salón, vrátil do New Yorku.
Tam ste sa postupne vypracovali medzi desať najznámejších kaderníkov v meste.
Mal som dobrý rok, šťastie na prestížnych klientov a zarobil som skutočne veľa peňazí. V tom čase som však už pomaly končil s kaderníckou kariérou a uvažoval o dráhe fotografa.
Pracovali ste aj s viacerými svetoznámymi topmodelkami. Spolupracovalo sa s nimi inak ako s menej známymi?
Nikdy som nepracoval s menej známymi. Je jedno, či je modelka menej alebo viac známa. Agentúra, ktorá vás na fotenie vysiela, si vás vychová, vysvetlí vám, ako sa máte správať. Nemá sa hovoriť o politike, sexe ani náboženstve. Musíte chodiť načas, teda pokiaľ ste sa nenarodili v Paríži, čo je v tejto brandži polovica úspechu.
Ďalej sa musíte usmievať a stále hovoriť áno. Áno‚ urobím. Áno‚ som šťastný. Áno‚ áno‚ áno. Všetci tak hovoria a vy neviete, akí sú v skutočnosti. Ako sa majú, komu umrel otec, koho bolí hlava. Ak chcete niečo povedať, zástupcovia časopisu vás uzemnia, na myslenie sú tam predsa oni. Fotograf má fotiť, modelka má vyzerať dobre, kaderník má robiť dobré vlasy. Na nič iné nie je priestor, keď každá minúta fotografovania stojí tridsať dolárov. O piatej popoludní padla a všetci si išli po svojom.
Zdroj: Archív Robert Vano Gallery
Ako je to s maniermi hviezdičiek‚ o ktorých sa toľko hovorí?
Modelka na ne nemá právo. Keď niečo len poznamenala, hneď jej povedali: Ty si len objekt, ty buď krásna a nerozmýšľaj. Možno‚ že keď sú staršie, už si môžu dovoliť viac. Ale keď mali povedzme štrnásť rokov, mohli byť rady, že mali nejakú prácu.
Spolupracovali ste aj s väčšími hviezdami. Aký bol napríklad Michael Douglas?
K nemu som sa dostal prostredníctvom jeho vtedajšej manželky, modelky Diandry, ktorej som vždy robil vlasy. Niekedy sa stane, že si vás niekto obľúbi a keď má potom nejakú prácu, tak si vás vyžiada. Douglasovci vtedy žili v New Yorku a keď niekam spolu išli, agentúra ma poslala k nim domov, aby som ich ostrihal alebo učesal. Michael nikdy veľa nehovoril, zväčša len ticho sedel alebo čítal nejaký scenár.
