Zdroj: Ján Blažej
Dámy zisťujú‚ že hoci vo svojich domácich kuchyniach sú majsterky ony‚ vôbec nie je také ľahké naliať na pralinku zohriatu čokoládu len tak odoka. Treba ju opatrne ochladzovať, kým digitálny teplomer neukáže 28,5 stupňa Celzia. Vtedy sa totiž vnútri nevytvoria bublinky.
Kúpiť si škatuľku luxusných praliniek a položiť ju pred priateľkami na kaviarenský stolík by bolo príliš jednoduché. A obyčajné. Ale ak prezradíte, že je to vaše vlastné dielo, lahodnú chuť doplní obdiv‚ pocit dobre vykonaného diela aj spomienka na zábavne strávené tri hodiny.
U Szamosovcov vedia, že pozvať dámy do štýlovej čokoládovne na mondénnej ulici Váci v Budapešti je múdry biznis. Za to‚ že si vlastnými rukami, ale pod láskavým a precíznym dohľadom cukrárky vyrobia onú škatuľku praliniek‚ zaplatia v prepočte približne po štyridsať eur.
Je to síce viac‚ než by stál balíček‚ ale zážitok je na nezaplatenie. Každé popoludnie sa tu stretne iná päť- či šesťčlenná skupinka zákazníčok‚ ktoré skončia na tri hodinky s prstami v čokoláde.
Za to, že si dámy pod dohľadom cukrárky vyrobia škatuľku praliniek‚ zaplatia približne po štyridsať eurMarcipánový príbeh lásky
V slávnej galérii Zwinger v Drážďanoch visí medzi dielami starých majstrov aj pastel Dievča s čokoládou, ktorý v polovici 18. storočia namaľoval Švajčiar Jean-Étienne Liotard. Krásna mladá žena so šálkou horúcej čokolády je zrejme Nannerl Anna Baldaufová, slúžka u kniežaťa Dietrichsteina. Uňho býval švajčiarsky maliar, ktorý prišiel maľovať rodinu cisárovnej Márie Terézie.
Dievčinu zvečnil v jednom zo svojich najlepších diel. Podľa jednej verzie príbehu bol do nej knieža blázon a štvrťstoročia čakal‚ kým sa s ňou mohol oženil. Dievča s čokoládou je dnes aj v szamosovskej cukrárni. Podľa zwingerského obrazu tvorili cukrárski majstri celých 825 hodín sochu v životnej veľkosti zo sedemdesiatich deviatich kilogramov marcipánu. Iba v jednom ohľade nie je toto obdivuhodné dielo verné: drobná Nannerl nemohla toľko vážiť.
Ako na drahotu
Rodina Szamosovcov pred štyrmi rokmi zistila‚ že aby si mohli dovoliť platiť vysoké nájomné za svoju štrnástu cukráreň Gourmet Ház‚ čiže gurmánsky dom‚ už nestačí len predávať sladkosti. Najmä keď sa luxusná prevádzka zabývala v mramorom a drahým drevom vykladanej budove na Váci utca, kde kedysi sídlila burza.
Hoci treba povedať‚ že na sladkom menu tu môže človek oči nechať. Pralinky‚ marcipánové pochúťky, torty dobošky, torty Eszterházy a vlastné bonboniéry od výmyslu sveta‚ s vynikajúcou kávou a kalíškom likéru. Ale nestačilo. A tak začali vymýšľať.
