Bláznivý miliardár spoza kamery

Štyridsaťročný Nicholas Woodman mal na podnikanie všetky predpoklady. Jeho otec bol totiž spoluzakladateľom investičnej banky a syn sa teda okolo sveta peňazí pohyboval od detstva. Napriek tomu to Nicka ťahalo za športom a najmä na vodu. Vyrastal v Kalifornii, kde navštevoval aj strednú školu a počas voľna sa venoval surfovaniu.

LÍDER NA DOSKE. Líderské schopnosti ho inšpirovali k tomu, aby v škole založil prvý surfistický klub. Počas školských futbalových zápasov preto predával tričká, aby získal nejaké peniaze na prevádzku klubu. Bola to čistá vášeň a odhodlanie začať s niečím vlastným. Keď prestúpil na Kalifornskú univerzitu v San Diegu a získal titul v odbore vizuál- neho umenia a kreatívneho písania, v rozlete mu už nič nebránilo.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Ďalej to už ale také jednoduché nebolo. Nick skúsil podnikať a vytvoril dva startupy, čím chcel rozbehnúť financovanie ďalších projektov a najmä mať peniaze pre svoju surfistickú vášeň. Startupy sa však nikdy nedokázali naplno odlepiť od zeme, najmä preto, že nevedeli pritiahnuť veľký dopyt. Prvý bol totiž obyčajným e-shopom, ktorý chcel predávať elektroniku, druhý bol hernou a marketingovou platformou, ktorá dávala používateľom možnosť vyhrať hotovosť.

Neúspech ho neodradil, aj keď jeho ďalší pokus bol takisto viac projektom „na kolene“. Kým surfoval v Austrálii a Indonézii, chcel svoje surfistické kúsky zachytávať na video. A tak si bez akýchkoľvek technologických výdobytkov gumeným popruhom jednoducho pripevnil vodotesný fotoaparát na dlaň ruky a snažil sa z toho vyťažiť čo najviac. Obraz však nezodpovedal tomu, čo si predstavoval. Bolo to amatérske a zároveň to odvádzalo od surfovania.

Zdroj: SITA/AP

Chcelo to „byť profíkom“, vytvoriť kameru, ktorá dokáže zachytiť skvelý obraz a je jednoduchá na používanie. Utvrdil ho v tom potenciálne veľký dopyt nielen medzi surfistami, ale aj extrémnymi športovcami. Nehovoriac o selfie trende, ktorý mal ešte len prísť.

CESTA K MILIÓNOM. Ani tak to nemalo byť jednoduché. Napriek tomu, že kamera, s ktorou plánoval prísť, by spĺňala všetko, čo športovci požadovali – chceli kvalitné snímky, chceli sa dostať k dianiu čo najbližšie, chceli mať kameru vždy poruke a v dobrom zábere. To si vyžadovalo čas. Aj preto najprv vyvinul popruh, ktorý by univerzálne uchytil kameru na telo.

N. Woodman tejto myšlienke veril natoľko, že sa rozhodol financovať projekt z vlastných peňazí a z toho, čo dokázal zarobiť predajom domácky vyrobených náramkov. Nebolo toho veľa, ale matematika fungovala. Náramky kupoval na Bali za necelé dva doláre a predával v Kalifornii za šesťdesiat.

Na rozbeh biznisu to však nepostačovalo. Najmä ak ďalej plánoval priniesť na trh fungujúcu kameru. Pôžičku si vybavil u svojej matky a otca. Dokopy sa mu podarilo vyzbierať takmer 250-tisíc dolárov, čo už tvorilo slušný základ pre štart podnikania v Amerike.

Ako vždy pripomína, požičané peniaze vrátil, len čo to bolo možné. A to bolo pomerne skoro, pretože novinka, ktorú nakoniec označil nálepkou GoPro, sa ujala. Zrodil sa ďalší masovo uznávaný produkt, ktorý sa mal stať na dlhé roky kultom jednej éry a generácie.

Kamera následne prešla viacerými vylepšeniami, dostala pripojenie na WiFi, mohla byť ovládaná na diaľku či vodotesná. A čo bolo podstatné, bola náhradou profesionálnych kamier za prístupnú cenu 200 až 400 dolárov.

Zdroj: SITA/AP

REKLAMA JE VŠETKO. Ako večný nadšenec extrémnych športov Nick presne vedel, na koho a najmä ako zacieliť svoj marketing. Všetko okolo uvedenia kamery na trh súviselo s entuziazmom, perfektnými zábermi, extrémnymi športovcami. Sám Nick, ktorý zvykol jazdiť na rýchlych autách, si vedel predstaviť využitie kamery pri mnohých príležitostiach a športoch. Odrazu to už nebolo len o snímaní vĺn pri surfovaní, ale čoraz viac ľudí používalo kameru pri rôznych aktivitách, čo vhodne doplnilo ďalšiu odnož produktov GoPro, a to doplnkov, uchytávacích zariadení či špeciálnych prilieb až po surfovacie dosky na mieru.