Štyridsaťročný Nicholas Woodman mal na podnikanie všetky predpoklady. Jeho otec bol totiž spoluzakladateľom investičnej banky a syn sa teda okolo sveta peňazí pohyboval od detstva. Napriek tomu to Nicka ťahalo za športom a najmä na vodu. Vyrastal v Kalifornii, kde navštevoval aj strednú školu a počas voľna sa venoval surfovaniu.
LÍDER NA DOSKE. Líderské schopnosti ho inšpirovali k tomu, aby v škole založil prvý surfistický klub. Počas školských futbalových zápasov preto predával tričká, aby získal nejaké peniaze na prevádzku klubu. Bola to čistá vášeň a odhodlanie začať s niečím vlastným. Keď prestúpil na Kalifornskú univerzitu v San Diegu a získal titul v odbore vizuál- neho umenia a kreatívneho písania, v rozlete mu už nič nebránilo.
Ďalej to už ale také jednoduché nebolo. Nick skúsil podnikať a vytvoril dva startupy, čím chcel rozbehnúť financovanie ďalších projektov a najmä mať peniaze pre svoju surfistickú vášeň. Startupy sa však nikdy nedokázali naplno odlepiť od zeme, najmä preto, že nevedeli pritiahnuť veľký dopyt. Prvý bol totiž obyčajným e-shopom, ktorý chcel predávať elektroniku, druhý bol hernou a marketingovou platformou, ktorá dávala používateľom možnosť vyhrať hotovosť.
Ak by do tridsiatky Nick woodman nerozbehol biznis, mal by asi iba bežné zamestnanieNeúspech ho neodradil, aj keď jeho ďalší pokus bol takisto viac projektom „na kolene“. Kým surfoval v Austrálii a Indonézii, chcel svoje surfistické kúsky zachytávať na video. A tak si bez akýchkoľvek technologických výdobytkov gumeným popruhom jednoducho pripevnil vodotesný fotoaparát na dlaň ruky a snažil sa z toho vyťažiť čo najviac. Obraz však nezodpovedal tomu, čo si predstavoval. Bolo to amatérske a zároveň to odvádzalo od surfovania.

Zdroj: SITA/AP
Chcelo to „byť profíkom“, vytvoriť kameru, ktorá dokáže zachytiť skvelý obraz a je jednoduchá na používanie. Utvrdil ho v tom potenciálne veľký dopyt nielen medzi surfistami, ale aj extrémnymi športovcami. Nehovoriac o selfie trende, ktorý mal ešte len prísť.
CESTA K MILIÓNOM. Ani tak to nemalo byť jednoduché. Napriek tomu, že kamera, s ktorou plánoval prísť, by spĺňala všetko, čo športovci požadovali – chceli kvalitné snímky, chceli sa dostať k dianiu čo najbližšie, chceli mať kameru vždy poruke a v dobrom zábere. To si vyžadovalo čas. Aj preto najprv vyvinul popruh, ktorý by univerzálne uchytil kameru na telo.
N. Woodman tejto myšlienke veril natoľko, že sa rozhodol financovať projekt z vlastných peňazí a z toho, čo dokázal zarobiť predajom domácky vyrobených náramkov. Nebolo toho veľa, ale matematika fungovala. Náramky kupoval na Bali za necelé dva doláre a predával v Kalifornii za šesťdesiat.
Na rozbeh biznisu to však nepostačovalo. Najmä ak ďalej plánoval priniesť na trh fungujúcu kameru. Pôžičku si vybavil u svojej matky a otca. Dokopy sa mu podarilo vyzbierať takmer 250-tisíc dolárov, čo už tvorilo slušný základ pre štart podnikania v Amerike.
Ako vždy pripomína, požičané peniaze vrátil, len čo to bolo možné. A to bolo pomerne skoro, pretože novinka, ktorú nakoniec označil nálepkou GoPro, sa ujala. Zrodil sa ďalší masovo uznávaný produkt, ktorý sa mal stať na dlhé roky kultom jednej éry a generácie.
Kamera následne prešla viacerými vylepšeniami, dostala pripojenie na WiFi, mohla byť ovládaná na diaľku či vodotesná. A čo bolo podstatné, bola náhradou profesionálnych kamier za prístupnú cenu 200 až 400 dolárov.
Hodnota firmy je takmer dva a pol miliardy dolárov
Zdroj: SITA/AP
REKLAMA JE VŠETKO. Ako večný nadšenec extrémnych športov Nick presne vedel, na koho a najmä ako zacieliť svoj marketing. Všetko okolo uvedenia kamery na trh súviselo s entuziazmom, perfektnými zábermi, extrémnymi športovcami. Sám Nick, ktorý zvykol jazdiť na rýchlych autách, si vedel predstaviť využitie kamery pri mnohých príležitostiach a športoch. Odrazu to už nebolo len o snímaní vĺn pri surfovaní, ale čoraz viac ľudí používalo kameru pri rôznych aktivitách, čo vhodne doplnilo ďalšiu odnož produktov GoPro, a to doplnkov, uchytávacích zariadení či špeciálnych prilieb až po surfovacie dosky na mieru.