Opravár práčok, ktorý zachránil dobro

Staručký rezbár Józef Kupczak má dnes už 92 rokov. Všetky masky v Žabnici sú dielom jeho fantázie. On im vtlačil podobu a zhmotnil tak mytologické postavy z poľských Beskýd. Jeho videnie je teraz v hlavách ľudí spojené s vnímaním tradície. Zažil aj obdobia, keď už o prastaré tradície záujem nebol.

Našťastie, miestny opravár práčok Stanislaw Wojtyla sa aspoň túto tradíciu rozhodol obnoviť. Dnes má doma vyše dvesto rôznorodých masiek dziadov a ešte sa mu máli. Neustále preto nabáda deda Józefa, aby vyrezával ďalšie. To aby sa aj pre budúce generácia zachovalo z bláznivej tradície čo najviac.

NAJSTARŠÍ JE ŽID. J. Kupczak žije v dome na okraji dediny‚ kde má aj svoju dielňu. On sám aj historické stroje sú doslova zahrabané v pilinách. Čas vytvoril obrovské pavučiny. Síl upratovať však už nemá. V slabnúcich rukách mu niekedy dláto odskočí od dreva‚ ale aj tak sa snaží pracovať čo najviac. „Rezbárstvo milujem a rád vytváram nové veci, či to už mám zaplatené alebo nie,“ usmieva sa starý pán. Za rezbára sa vyučil pred mnohými rokmi v Krakove. Potom vyrezával oltáre a dekorácie do kostolov.

Jeho známy, Stanislaw‚ samozvaný strážca žabnických tradícií, prináša do svojej obývačky jednu masku za druhou. Časť objavil na povalách žabnických domov, ostatné vyrezáva 92-ročný kmeť. Najstaršia, maska žida, má asi šesťdesiat rokov. „Nemôžem to vedieť celkom presne‚ lebo keď vznikla, nebol som ešte na svete. Iba z rozprávania viem, kto ju nosil‚“ vraví mi S. Wojtyla. Maska koňa‚ ktorá sa navlieka na hlavu i hruď‚ má okolo päťdesiat rokov. Dopĺňa ju obrovský a pestro zdobený lepenkový klobúk. Každý rok ho treba vyrobiť nanovo alebo ten starý poriadne zreparovať. Počas dvoch dní divokých osláv ho väčšinou zničia.

Ideme sa pozrieť do domu, v ktorom sa už pripravujú klobúky a pestré stužky na ďalšiu koncoročnú parádu. Niekoľko mužov a mladých chlapcov už štyri dni usilovne lepí, strihá, vŕta‚ šije. Sprievod sa začína v posledný deň roka už o šiestej ráno. Majú ešte šestnásť hodín na to, aby všetko dokončili.

Stanislaw WojtylaZdroj: Vladimír Kampf

ČÍRE ŠIALENSTVO. Dziady chodia po Žabnici 31. decembra od skorého rána do zotmenia a pokračujú ešte 1. januára popoludní. Majú odprevadiť starý rok a všetko zlé, čo sa počas neho zomlelo, a privítať rok nový. Požehnať ľuďom a domom, aby im zaistili zdravie, šťastie a blahobyt. Jedna časť predstavenia má prísne pravidlá. Kone pod vedením drezéra tancujú predpísanú choreografiu, preskakujú ležiace medvede, nakoniec spadnú a klampiar ich podkúva, aby o chvíľu mohli opäť vyskočiť na nohy a pokračovať v bláznivom tanci.

Druhá časť maskovanej skupiny zatiaľ vyvádza. Chlapi hádžu petardy alebo ich nechávajú vybuchnúť v kontajneroch, len nech to čo najhlasnejšie buchne. Tancujú, pokúšajú, vyvesujú bránky z pántov, z domov vynášajú rôzne veci a začierňujú ľuďom tváre. Na ceste zapaľujú stohy slamy a nechávajú ich čo najsilnejšie dymiť. Štverajú sa na balkóny, zastavujú autá. Lomozia všetkým, čo im príde pod ruku. Akoby niekto vypustil divú svorku čudne poobliekaných príšer. Na bandu dozerá policajt. Má píšťalku a obušok‚ ktorý použije‚ ak už dziady treba trochu umravniť.

Všetko, čo sa tu deje, má svoj význam. „Medveď symbolizuje silu. Pád koní zas to, že príroda v zime umiera. Keď znovu vstávajú, znamená to, že na jar všetko živé opäť povstáva. Súčasťou skupiny je smrť‚ ktorá sa snaží kone poraziť,“ vysvetľuje symboliku sprievodu S. Wojtyla. Masky sprevádzajú traja hráči na heligónku a štvrtý muzikant, ktorý hrá na ozembuch.

Zdroj: Vladimír Kampf

TAJNOSTI PRED ŽENOU. Ďalšie postavy majú za úlohu skôr zabávať ľudí. Žid, ktorý symbolizuje podomového obchodníka, nosí so sebou kufrík plný rôznych vecí, najmä dámskej bielizne, ktoré sa snaží na ulici predať. Diabol má dva rohy a ovčiu kožu, partiu dopĺňajú blázni, cigánky a medvede. Krajčíri v pestrofarebných kostýmoch sú vyzbrojení plyšovými hračkami, ktorými útočia na okoloidúcich. „Treba mať niečo na bitie,“ usmieva sa Stanislaw...