Divokosť krajiny tisícich jazier

Celé územie, na ktorom sa dnes rozprestiera krajina tisícich jazier, bolo vraj ešte pred niekoľkými tisíckami rokov pokryté vodou. Všade bolo more. Mimo veľkých miest je to prevažne nížinatá krajina posiata lesmi a kde-tu malými drevenými domčekmi. Najvyššia hora Halti‚ ktorá sa nachádza až pri severnej hranici s Nórskom, má 1 328 metrov. Pritom už o pár stoviek metrov ďalej‚ za hranicami‚ sú hory poznateľne vyššie.

Ešte niečo je na tejto pokojnej a väčšinu roka bielej krajine zvláštne. Príznačné‚ skoro symbolické. Vznik Fínskej republiky tu oslavujú presne v deň‚ keď u nás prichádza Mikuláš so sladkými darčekmi. Najväčším fínskym sviatkom je však Johannus, letný slnovrat, ktorý je najdlhším dňom v roku. Vtedy je na väčšine územia svetlo takmer celý deň, ľudia oslavujú vonku v prírode a mestá sú doslova prázdne. Takmer každý Fín je vtedy pri jazere v „mokki“‚ víkendovej chate. Zapaľujú slávnostné vatry na ostrovčekoch, veľa pijú a asi nebolo roka, keď sa v tento deň nešťastnou náhodou neutopil aspoň jeden človek.

Zdroj: Michal Knitl

TICHÍ FÍNI

Miestni ľudia, najmä na dedinách, a takí, ktorí toho veľa nenacestovali, sú zväčša veľmi uzavretí. Trvá týždne, kým si k nim ako cudzí nájdete cestu. Možno aj preto toľko pijú‚ alkohol im rozväzuje jazyk. Mimochodom‚ vo Fínsku‚ o ktorom si ešte dnes mnohí mylne myslia‚ že tam vládne prohibícia‚ sa silné pivo‚ víno a tvrdý alkohol predávajú iba v špecializovaných obchodoch s názvom „Alko“ a sú dosť drahé. Ja som mal však počas svojho deväťmesačného pobytu na severe Fínska šťastie na jednu rodinu, s ktorou som trávil veľa času‚ a cestu k sebe sme si našli aj bez „rozväzovača jazyka“.

Oblasť Ranua, ktorá sa nachádza južne od laponského hlavného mesta‚ polárneho Rovaniemi, má okolo štyritisíc obyvateľov na ploche 3 700 štvorcových kilometrov. Jedným z nich je Esko. Normálny chlap, päťdesiatnik a čerstvý dedo. Asi jeden z posledných ľudí‚ ktorí ešte žijú tradičným severským životom v úzkej spätosti s prírodou.Počas uplynulých rokov sa Esko začal cielene stretávať s dobrovoľníkmi v miestnom centre voľného času, aby si zlepšil angličtinu. Tam sme sa videli po prvýkrát. Spočiatku mal takmer pri každej vete v ruke slovník. Po niekoľkých mesiacoch mu to už išlo nádherne a rozprával takmer plynulo aj bez slovníka.

Dozvedel som sa‚ že Esko pôvodne pracoval ako inštalatér a elektrotechnik pre obec. Po víkendoch si však robil učiteľský kurz a dnes už niekoľko rokov učí na strednej škole vo vedľajšom meste. Aby sme to uviedli na pravú mieru‚ nie je to „hneď vedľa“ – Esko musí do práce dochádzať 70 kilometrov. Patrí to však k jeho životu rovnako ako lovenie losov na jeseň, zimné rybačky‚ letné zbieranie lesných plodov a návšteva stostupňovej sauny päťkrát týždenne. A vyše tisíc kilometrov ročne najazdených na bežkách.

Zdroj: Michal Knitl

POĽOVAČKA S GPS

Ani sme sa ešte poriadne nepoznali a už sme išli na poľovačku. V tomto kraji je ešte viac losov ako u nás jeleňov a často sa premnožia. Lov na ne je teda nielen zdrojom obživy‚ ale aj nutnosťou. Ak poľovník počas loveckej sezóny uloví viac ako spotrebuje, časť mäsa predá v špeciálnej výkupni‚ kde hneď urobia testy, či bolo zviera zdravé. Losie mäso sa dodáva aj do špecializovaných reštaurácií, ale vo voľnom predaji nie je.

Väčšinou Esko chodieva na lov v skupine, no niekedy aj sám. Keď ako mladý začínal, viedli ho skúsenejší‚ ale teraz on slúži ako vodca lovu pre široké okolie. Prípravy na lov sa začínajú počas neskorej jari. Jedného dňa sme sa vybrali do lesa s dvoma desaťkilovými soľnými kameňmi‚ ktoré sme zavesili na mŕtvy strom. Zostal tam ešte malý kúsok soli z minulého roka. Keď prší, soľ sa rozpúšťa a steká po kôre stromu, z ktorej ju losy lížu. Toto prírodné soľné žriedlo zabezpečí‚ že ostanú v tejto oblasti počas celého roka.

Zdroj: Michal Knitl

O niekoľko mesiacov sme sa sem vybrali na lov. Po polhodine jazdy autom sme zastali uprostred lesa. Je to hotová veda‚ žiadne náhodné pobehovanie po lese alebo číhanie na posede. Choreografia lovu je prepracovaná do detailov. Vyskúšali sme si počúvanie starou metódou, pomocou rádiových vĺn, vďaka ktorým možno zvuk počuť na veľkú diaľku. Prepojenie technológie s poznaním prírodných zákonitostí doviedli severofínski lovci ako Esko do dokonalosti. Vtip je v tom‚ že lovecký pes zacíti losa na dva kilometre, zatiaľ čo los psa len na kilometer.

Pes s vysielačom pripevneným na krku začal behať po okolí. Pomaly sme ho nasledovali. Po hodinovej prechádzke sme si urobili prestávku. Esko urobil ostrým nožíkom na kúskoch dreva z vysušeného pňa lupene, ktoré priložil k sebe a zapálil. Drevo sa do niekoľkých sekúnd rozhorelo. Opekali sme si makkaru‚ fínsku klobásu, a medzitým sme na GPS-ke sledovali‚ kde sa pohybuje pes. Uplynuli takmer tri hodiny a už sme sa pomaly začali vracať k autu, keď sme zrazu zbadali, že pes ostal stáť na mieste. Esko zapol vysielačku a zavolal na psa. Počuli sme brechot – znamenie, že odhalil losa.

Zdroj: Michal Knitl

V takej situácii sa los prestane pohybovať, iba sa ostražito obzerá, čo sa deje. Tento bol od nás dva až tri kilometre vzdialený. Ja som sa už rozhodol ostať pri aute a tak Esko ďalej pokračoval sám. Lovec sa pomaly približuje k miestu‚ kde jeho pes šteká na losa‚ a vo väčšej vzdialenosti ešte chvíľu vyčkáva. Po pol hodine zväčša los prestáva reagovať na psie štekanie a pokračuje v jedení. To je pre poľovníka správny signál, aby sa k nemu priblížil zo strany‚ odkiaľ nefúka, a korisť skolil. Esko bol opäť úspešný. A keďže dospelý los je dosť veľký‚ zavolal si na pomoc s prenesením úlovku kamarátov. Vyplatí ich v naturáliách a zvyšné mäso naporciuje a uloží doma do jedného z troch mraziacich boxov.

RYBAČKA V MÍNUS 20

Druhá mraznička je vyhradená na ryby. Tie sme chytali od januára do apríla, keď mal ľad na zamrznutom jazere hrúbku až trištvrte metra. Eskovo obľúbené miesto je Simojärvi, rozsiahle jazero s množstvom ostrovčekov. Jedného aprílového dňa sme na jednom z nich vo voľnej chatke aj prespali. Piecka, teplý čaj, chlieb s makkarou – krásny fínsky víkend‚ počas ktorého som zažil pravú zimnú rybačku.

Zdroj: Michal Knitl

Snežným skútrom sme sa vydali z brehu päť minút na jedno z Eskových osvedčených miest. Rovný povrch jazera umožňuje rýchlu jazdu. Nad hrubou vrstvou ľadu bolo desať až dvadsať centimetrov snehu. Pod helmou mám ešte kuklu‚ na tvári lyžiarske okuliare. No aj tak mi takmer odmrzol mozog. Nezdalo sa mi to‚ lebo na tachometri bola rýchlosť 80. Až neskôr mi Esko povedal, že to bolo v míľach‚ takže sme si to po jazernej diaľnici fičali stotridsiatkou.