V spleti informácií sa ťažko vyznať. Bez poctivej investigatívy sa často nedá rozsúdiť‚ kde je pravda. A možno to ani nejde‚ každý má inú pravdu. Ľudia chcú‚ aby každú pravdu odhalili novinári a aby politici pravdu vždy hovorili. Ani jednej skupine v skutočnosti neveria. Celkom správne, lebo ak sa spoľahnete‚ že pravdu pre vás odhalia iní‚ musíte im stopercentne veriť. A ste pripravení niekomu veriť na život a na smrť? Ja nie. Lebo aj tí s dobrými pohnútkami občas robia chyby (aj v úsudku), nepoznajú všetky okolnosti a majú subjektívne vnímanie. To všetko je samo osebe cenné, ale o tom teraz nehovoríme. Jediným riešením – tým úplne najjednoduchším – je rozhodnúť sa, v akom svete chceme tvoriť‚ vychovávať deti a zostarnúť. A podľa toho naplno žiť.
Je to svet slobody a otvorenosti, kde systém ráta s tým, že ako ľudské bytosti so schopnosťou rozmýšľať a milovať‚ sa dokážeme správne rozhodnúť? Alebo svet zákazov, príkazov a trestov za ich porušovanie, kde systém ráta s tým, že ľudia sú hlúpi alebo klamári.
Má to však jeden háčik – musí to vždy platiť rovnako pre všetkých. Možno si myslíte‚ že tí „slušnejší“ by mali mať slobodu a iní nie‚ lebo s ňou nevedia naložiť. Lenže ako rozhodnete? Je len pre tých lepších či múdrejších? Na inteligenciu máme IQ‚ ale kde bude hranica – 125? Či pre tých poslušnejších? Akí sú to ľudia a má táto „rasa“ šancu na prežitie? Mohli by sme takto uvažovať do zbláznenia. História ukázala‚ že nie je možné, aby fundamentálne zásady fungovania spoločnosti platili len pre niektorých. Lebo potom príde niekto silnejší, s inými pravidlami.