V detstve ste boli neustále v pohybe, k freedivingu ste sa však dostali okľukou.
Bola som športové dieťa, venovala som sa asi desiatke športov, cvičila som aikido, jazdila na koni, tancovala, bicyklovala, behala – páčila sa mi tá variabilita pohybu. V sedemnástich ma začalo trápiť autoimunitné ochorenie kĺbov, ktoré mi sťažovalo aj bežnú chôdzu. Veľa času som strávila v nemocnici, mala som také bolesti kolien, že som musela neustále brať analgetiká‚ bez nich by som ani nezaspala. Našťastie som mohla aspoň plávať. V bazéne som objavila čaro plávania s plutvou a neskôr aj freedivingu.
A tak sa z neho stal váš prírodný liek?
Pomohol mi urobiť zmeny, ktoré viedli k uzdraveniu. Nemyslela som si, že ho zvládnem, obzvlášť, keď som bola chorá, zrazu som však dokázala zadržať dych na tri minúty. Vtedy som si uvedomila, že môžem niečo dokázať. Freediving bol budíček, vďaka ktorému som zmenila celý životný štýl – od stravy až po zbavenie sa stresu.
Dnes sa bez záťaže dokážete na jeden nádych ponoriť do hĺbky 95 metrov. Ako vtedy reaguje myseľ a telo?
Najdôležitejšie je, ako sa človek nastaví. Sedemdesiat percent tohto športu je podľa mňa o psychike. Počas ponoru máte nutkanie nadýchnuť sa, je čoraz silnejšie, bránica začne robiť kontrakcie, je to nepríjemný pocit. Človek sa s tým musí vyrovnať, nenapnúť svaly, zostať uvoľnený. Treba ovládnuť strach a emócie, ktoré vyplávajú na povrch. To je kľúč.
Na súťaži Suunto Vertical Blue, BahamyZdroj: www.katarimalincz.com/Ryuzo Shinomiya
Ako ovládnete strach?
Sústredím sa na to, čo mám na ponore rada. Strach z freedivingu ani z hĺbky nemám, pod vodou si to užívam. Zvyknem pociťovať nervozitu, ak ide o majstrovstvá sveta alebo keď si nie som istá, či ponor zvládnem. Akékoľvek pocity, či už dobré alebo zlé, sa snažím nehodnotiť. Naučíte sa veci vnímať také, aké sú‚ neposudzovať ich. Ak to človek dokáže preniesť aj do bežného života, je to len na prospech.
Jeden z hlavných dôvodov, prečo sa venujem tomuto športu, je, že človek precíti daný okamih. Neexistuje ani v minulosti, ani v budúcnosti, iba terazČomu vás freediving ešte naučil?
Slobode myslenia. A dal mi úžasné zážitky - potápala som sa so žralokmi, s mantami, v podvodných jaskyniach, pod ľadom. To, o čom som si predtým s obľubou listovala v magazíne National Geographic, teraz zažívam na vlastnej koži. Tiež som si uvedomila veľa vecí o sebe, ako reagujem, čoho sa bojím, čo sa vo mne deje. Freediving je krásny spôsob sebarozvoja. A cestovanie tiež.
Katarína Linczényiová
Zdroj: Vladimír Kampf
Slovenská reprezentantka v nádychovom potápaní, členka Apneaman Teamu, kde ju trénuje Martin Zajac. Je držiteľkou všetkých národných hĺbkových rekordov. V roku 2013 bola treťou zo žien, ktoré sa ponorili najhlbšie na svete (85 metrov). Dnes je jej tréningový rekord v disciplíne „konštantná váha“ 95 metrov‚ túži však po svetovom‚ ktorý je aktuálne 101 m. V roku 2015 si z „Wimbledonu freedivingu“ - súťaže Suunto Vertical Blue na Bahamách, odniesla štyri bronzové medaily. Živí sa ako inštruktorka potápania, organizuje semináre o zvládaní stresu a osobnostnom rozvoji, príležitostne sa venuje aj modelingu pod vodou.
Aj cestovať ste začali intenzívnejšie vďaka potápaniu?
Áno, túžila som vidieť nielen pamiatky krajín, ale aj ich podmorský svet. Najprv som išla na dva mesiace do Egypta pracovať ako dobrovoľníčka na výskume koralov. Učili sme miestnych a turistov, ako sa správať, aby ich neničili. Bol to krásny projekt. Vrátila som sa na Slovensko, kde som musela dokončiť strednú školu a potom som išla naspäť do Egypta. Potom som už každé dva-tri mesiace žila niekde inde – Južná Afrika, Austrália, Indonézia.
Zdroj: www.katarinalincz.com/Julia Wheeler
Ako ste si na cestách zarábali?
