Bývalo to tu aj naše. Prvé stopy osídlenia Zakarpatskej Ukrajiny siahajú až kamsi do mladšej doby kamennej. Medzi nevľúdnymi horami dlhšie nikto nevydržal. Len si každý myslel, že keď sa sem natlačí, získa nejaké výhody. Krajinou tak v dávnej minulosti prešli alebo sa v nej zabývali Skýti, Kelti, Dákovia, slovanské kmene, maďarskí nomádi, Rumuni z Valašska, Rusi i rusínski pastieri. Po pustošivom vpáde Tatárov tu zostalo takmer prázdno. Neskôr bolo územie väčšinou pod vládou Uhorska. Uprostred 14. storočia sem ušiel z Litvy knieža Fedor Korjatovič a stal sa prvým vládcom Podkarpatskej Rusi.
Územie bolo v rokoch 1919 až 1938 jednou zo štyroch samosprávnych krajín vtedajšieho Československa (Čechy, Morava, Slovensko a Podkarpatská Rus). Hlavným mestom bol Užhorod, ktorý leží za kopcom od Vyšného Nemeckého. Po Viedenskej arbitráži pripadla táto zem Maďarsku a po 2. svetovej vojne zas Sovietskemu zväzu ako súčasť Ukrajiny‚ len obci Lekárovce sa podarilo zostať na slovenskom území.
Pre Čechov a Slovákov v Zakarpatskej Ukrajine sa vtedy začalo peklo na zemi. Umlčali ich rovnako ako gréckokatolícku cirkev, Rusínov i miestnych Maďarov. Počas vojny a po nej zmizlo 200-tisíc obyvateľov Podkarpatskej Rusi. I dnešné požiadavky Rusínov na autonómiu sú len zbožné želania. Zakarpatská oblasť je pevne spojená s Ukrajinou.
