Štátnou menou je tu stále lev, ktorému Bulhari hovoria nežnou zdrobneninou „levče“, má sto stotiniek. Hrubý prepočet je veľmi jednoduchý. Dve levy sú zhruba jedno euro. Možno práve stav núdze spôsobil, že Bulhari zostali prirodzene pohostinní a na spokojnosti hostí im mimoriadne záleží. Aj keď majú peňazí málo.
Príde zákazník, čupne si pred malé okienko a prihovorí sa predavačovi v pivnici. Mnohé tradície tu prežiliBulhari sú milí a láskaví, ale na druhej strane dokážu slovenskú povahu riadne potrápiť. Z nášho pohľadu sú napríklad hrozní šoféri. Treba mať oči otvorené. Ich zvyky sú jednoznačne balkánske. Parkujú aj tam, kde by ste to nečakali – napríklad rovno na križovatke.
V ČOM SA SKRÝVA DLHOVEKOSŤ
Skôr ako pamiatky a kostolíky medzi panelákmi a betónom zaujmú v Sofii malé obchodíky s výkladmi rovno pri zemi. Zatiaľ prežili aj nástup nákupných centier a veľkých reťazcov. Len sortiment sa zmenil. Už to nie sú základné potraviny, ktoré tradične ponúkali, ale napríklad knihy a rýchle občerstvenie. Nakupovanie v nich je zábavné. Príde zákazník, čupne si pred malé okienko‚ prihovorí sa predavačovi do pivnice a vypýta si trebárs jogurt či kyslé mlieko.
Nie je to tak dávno, keď bol bežným nápojom bulharských barov ajran. Zriedený biely jogurt s trochou soli. Pili ho aj mladí ľudia na diskotékach. Bol doslova všade. Kolegyňa Kalina Goranovová z časopisu Kapital, ktorý je čosi ako bulharský Profit‚ hovorí, že to už nie je pravda.
Jedným dychom dodáva, že aj reči o jogurte a dlhovekosti sú skôr výmysel novinárov ako skutočnosť. „Neblázni. Dlhovekosť je skôr v pálenke – rakii‚ nie v jogurte,“ tvrdí s vážnou tvárou a ťuká si pri tom na čelo. Pred niekoľkými rokmi ma pátranie po storočných obyvateľoch Bulharska zaviedlo do pohoria Rodope‚ horskej oblasti‚ ktorá je údajne unikátna množstvom dlhovekých.
Ogurt, ako tu hovoria jogurtu‚ robia v každej chalupe. Jednou zo storočných bola Asine Škodrovová z osady Rečany. Novinári si u nej podávali kľučku. Chvíľu predo mnou ju navštívil štáb kórejskej televízie. Aj ich zaujala miestna mliečna špecialita, z ktorej je vraj človek dlho živý a pri sile.
Zdroj: Vladimír Kampf
Pred sto rokmi boli z tisícky Bulharov štyria storoční. V novom miléniu je to sotva jeden. Vymierajú. Jogurt v regáloch obchodov však zostal. Hľadať tu sortiment drobných téglikov, ako to vidíme u nás, je však zbytočné. V Bulharsku frčia veľké balenia. Veď kto už by si kupoval trošku jogurtu?
Na výrobu sa používa špeciálna baktéria Lactobacillus bulgaricus, ktorá sa údajne nachádza len v Bulharsku a dáva miestnemu jogurtu jedinečnú chuť a konzistenciu. „Prosím ťa, nerozširuj fámy o jogurte,“ prevracia oči kolegyňa K. Goranovová. „Mrzí ma, že Bulharsko je úžasná krajina so skvelými ľuďmi, ktorí sa nedokážu predať. Čo tam po jogurte – máme tu veľa iných zaujímavých vecí,“ dodáva.
ŽENY BEZ FÚZOV‚ TUČNÍ CHLAPI
Ďalší štatistický fakt‚ ktorý zaregistrujete priamo na ulici, je‚ že bulharskí chlapi priberajú. V minulosti urastení šľachovití chlapi sa menia na pupkáčov. Mimochodom‚ tí tučnejší radšej ani nenakupujú v suterénnych obchodoch, lebo by im pri nevyhnutnom čupnutí mohli prasknúť nohavice.
Ženám však moderné Bulharsko prospieva‚ sú čoraz krajšie a už medzi nimi nie je toľko „fúzatých“ matrón. Tento fenomén si kedysi všimol každý návštevník. A neboli to biele fúzy od jogurtu. Fúzatých žien teda ubudlo‚ ale iné neprehliadnuteľné veci zostali.
