Výzva je také „sprosté“ slovo

Taxikár sa pýta‚ kade chcem ísť. Nemám rada rovnaké cesty ani vysoké cestovné. Našla som riešenie‚ ktoré splní obe podmienky. Vravím mu‚ že sa môže zapojiť do súťaže o najkratšiu (= najlacnejšiu) trasu. Najskôr sa vykrúca‚ že sa mu nechce rozmýšľať. Už cestou mu rozprávam‚ ako sa k súťaži postavili jeho kolegovia. Postupne sa tým začína baviť. V poslednej tretine cesty si ešte ujasní pravidlá a urobí nezvyčajnú skratku. Za originalitu má bod a podľa výsledku na taxametri neskončil tiež najhoršie. Keby hral hneď od začiatku‚ možno by vyhral. Američania nám lezú na nervy s tými svojimi výzvami. Ale u nás sa ešte musíme naučiť prijímať príležitosti bez obáv. Som mentorkou šikovnej stredoškoláčky a rozhodla som sa‚ že jej poskytnem čo najviac príležitostí na nové zážitky. Preto sme išli za Ivanou Molnárovou z Profesie‚ ktorá jej dala rozhovor. Všetko zapadlo. Ivana jej totiž povedala‚ že najviac si zamestnávatelia cenia‚ ak sú mladí ochotní prijímať nové výzvy. Lebo tak si dokážu nahradiť nedostatok skúseností. Medzitým som dostala dve krásne správy od našich čitateľov‚ ktorým vraj článok v Profite zmenil život. Mohlo ma zamrzieť‚ že len dve‚ ale je mi jasné‚ že niektorým nenapadne písať. Možno si ani neuvedomili‚ čo ich kedy nasmerovalo na inú cestu. A mnohých niečo inšpiruje‚ zatúžia po zmene‚ ale tam sa to aj skončí. Lebo môžeme túžiť, koľko chceme‚ pokiaľ neurobíme ten nevyhnutný krok – niekedy aj do prázdna‚ nič sa nezmení. To rezonuje aj v našom netradičnom predvolebnom rozhovore. Túžite po nejakej zmene? Niečo treba robiť. Inak sa nemáme právo sťažovať. A že jedna lastovička leto nerobí? Ktovie koľkých ľudí inšpirovali tí dvaja‚ ktorých inšpiroval Profit? Netuším. Môžem si myslieť‚ že nikoho. Ale radšej dúfam‚ že postupným nabaľovaním ich bolo veľa. J