Prečo ste sa rozhodli písať?
Veľmi skoro, už ako päťročná som začala vášnivo čítať. Čítala som všetko a všade, nápisy na stenách, návody na použitie. Písať som nezačala programovo, nejako si ma to samo našlo. U mňa sa to zrodilo z veľkej lásky k literatúre. Dosť dlho som sa nebrala ako spisovateľka vážne. Možno až pri posledných knižkách.
Keď vojdem do kníhkupectva, chytá ma jemná „depresia“. Mám pocit, že všetko dobré už napísali iní, a obávam sa, že nemám čo povedať. Ako to máte vy?
Nestotožňujem sa s vetou, že všetko dobré alebo nebodaj všetko už bolo napísané. Písanie nie je len príbeh, je to najmä štýl, radosť z rozprávania, z nápadu. Je to hra aj práca a ja som zvedavá. Tri štvrtiny toho‚ čo je v kníhkupectvách‚ ma nezaujíma – časť som prečítala a to ostatné je zlé. Marcel Proust napísal esej Chvála zlej literatúry. V kníhkupectvách nájdete aj ultrazlú literatúru. Mňa chytá depresia z toho‚ čo sú ľudia schopní označiť za literatúru.
Lásku k slovu máte v genetickej výbave. Preto pracujete v knižnici?
Chcela som byť lekárka ako mama, ale nechcelo sa mi učiť. Dodnes si myslím, že som mala byť vytrvalejšia a trpezlivejšia, aj že by som možno bola dobrá doktorka. Moja láska k literatúre však od detstva neochladla. Istý čas som si neželala nič iné, iba pracovať v modranskej knižnici ako pani Čepcová, jej zakladateľka a dlhoročná pracovníčka. Knižnica je fajnové miesto. Aj pracovné. Nezbohatnete, ale pracujete v „luxusnom“ prostredí. Robím na detskom oddelení. Povedzme, že mi záleží na tom, aby decká nezanevreli na knižky. Snažím sa na to‚ ako sa to dá robiť‚ upozorniť učiteľky či náhodných návštevníkov knižnice. Ale nie som taká dôsledná‚ ako by som mohla byť. Niekedy ani doma pri vlastnej dcére. Čítala som, že knižnice zanikajú z nedostatku peňazí a nezáujmu čitateľov. Myslím si, že aj pre neochotu a pohodlnosť knihovníkov. Byť knihovník už dávno neznamená len sedieť za pultom a požičiavať knižky. Záujem o akúkoľvek vec je sprostredkovateľný.
Píše sa vám ťažko či ľahko? Čo vás posadí ku klávesnici?
Píšem čoraz menej. Nie z lenivosti, ale v poslednom čase akoby sa so mnou roztrhlo vrece, dávam náskok čitateľom. Trochu žartujem... Na knižku si treba počkať. Ku klávesnici ma priženie najčastejšie čas a v čoraz vzácnejších prípadoch aj dobré poznámky v mojom spisovateľskom zápisníku.
Svojou tvorbou nezapadáte do „škatuľky“ ženskej literatúry. Je to zámer?
Škatuľka vo mne evokuje všeličo... Klamala by som, keby som tvrdila, že neexistuje ženská a mužská literatúra. Ale v určitých ohľadoch vnímam iba dobrú a zlú literatúru. Ako dievča som prečítala takmer všetko‚ čo som stretla, kráčajúc slzavým údolím v období puberty. Do dospelosti som sa preplakala. Môj sčasti romantický pohľad na svet v tom období formovala najmä dievčenská a ženská literatúra, ktorú píšu iba ženy. Mnohé „ženské“ autorky sú moje kamarátky a ich texty sú výborne napísané a vtipné. Ja sama píšem najlepšie, ako viem, a zavše sa možno chcem trochu „pochlapiť“.
Veronika Šikulová, 48
Veronika Šikulová v práci v pezinskej knižniciZdroj: Vladimír Kampf / Profit
Narodila sa v Modre v rodine spisovateľa Vincenta Šikulu a lekárky Alice. Tu dnes žije a tvorí. Vyštudovala žurnalistiku a istý čas pracovala ako novinárka. Viac ju však lákal svet literatúry. Napriek tomu, že je úspešná spisovateľka, miluje svoju prácu v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, kde sa venuje najmä deťom. Pre ne napísala jednu zo svojich kníh s názvom To mlieko má horúčku. V najnovšej knihe Medzerový plod sa lúči so svojou mamou. Práve za toto dielo získala vlani cenu Anasoft litera. Domček jedným ťahom je zas o otcovi, ktorý bol uznávaným spisovateľom druhej polovice 20. storočia.
Aké máte skúsenosti s vydavateľmi?
