Počas všedných dní, ale najmä cez víkendy farebné reflektory netreba. Stačí trochu slnka, aby sa pod neľudsky čierno-hrdzavými hutnými monštrami vyrojili mamičky s kočíkmi, tatkovia za ruky s ratolesťami, vozičkári i penzisti. Najmenej štvrť milióna ľudí ročne prichádza zo zvedavosti do šesťhektárového areálu v meste Völklingen v nemecko-francúzskom pohraničí.
Bývalá oceliareň, ktorú postavili v roku 1873, postupne rozširovali a modernizovali, je dnes pútnickým miestom milovníkov železnej histórie ľudstva, obdivovateľov technického pokroku, ale aj školských výletov. Deti na takéto výlety nenadávajú, už po prvých krokoch im padajú sánky. Pubertiaci sa idú uchechtať a mobilmi fotografujú, ako im lietajú vlasy v silnom prúde vzduchu z ventilátorov vysokých pecí.
Malé deti sa naháňajú po chodníkoch medzi železnými konštrukciami a o poschodie nižšie im vysvetľujú, že bohatstvom ľudského pokolenia v dávnoveku nebolo striebro ani zlato, ale úplne iný a nie drahý kov. Ten, ktorý spadol z neba. Doslova, hoci nevedeli, že padal meteorit.
Najstarší prsteň objavený na nemeckom území pri Hannoveri vytvoril človek osemsto rokov pred naším letopočtom, bol zo železa. Asi meteorického. Prvé železo sa v tých končinách tavilo o štyri storočia neskôr.
Na výlet do hutyZdroj: Weltkulturerbe Völklinger Hütte / Franz Mörscher
STO KROKOV ŽELEZA
Na výrobu železa treba horúce „tornádo“ z ohňa a vzduchu, rudu a vodu. Preplietam sa medzi deťmi i dospelými v podzemí niekdajšieho brucha huty – zásobárne rudy pre vysoké pece. Teraz je tam Ferrodrom (Železná dráha či Dráha železa). Múzeum ukazuje, že nič neovplyvnilo dejiny a pokrok ľudstva tak ako železo a oceľ.
Vidieť tam dvetisícročné železné keltské pracovné nástroje, ale aj nože i meče. A za nimi dnešné podoby kovu. Bez železa a ocele by tu určite nebolo dnes bežné vybavenie kuchyne, dielne i fabriky, koľajnice aj vlaky, autá či lietadlá, mosty, konštrukcie domov, hál, ale ani najsofistikovanejšie smrtonosné zbrane.
Do múzea zozbierali fotografie, novinové stránky o histórii huty i tvrdom živote hutníkov. Po rodinách vypátrali aj tašky a jedálenské „ešusy“, v ktorých si z domu nosili na šichtu jedlo. Z displejov hovoria o svojom živote chlapi so silnými upracovanými rukami, hutníci, ktorí sa tam vyučili a po desaťročia pracovali.
Ferrodrom je pútavá podzemná multimediálna železná dráha dobrodružným svetom železa a ocele. Ale aj centrom populárne podávaných odborných informácií. Má stovku interaktívnych zastávok s ukážkami, ako huta kedysi fungovala, sú tam hutnícke laboratóriá a experimenty v nich i ukážky výrobných procesov. Každý si môže čokoľvek vyloviť z počítača a „pohrať sa“, privoňať či ohmatať, ak to nepáli.
Na výlet do hutyZdroj: Ján Blažej / Profit
DRÁMY 113 ROKOV
Dňom smútku v 113-ročnej hute pri Völklingene bol 4. júl 1986. V teň deň sa uskutočnil posledný odpich surového železa. Časť personálu postupne prešla do novej modernej oceliarne v susedstve, časť sa musela rekvalifikovať a hľadať novú robotu, stovky ľudí čakal dôchodok.
Dramatické dejiny huty sa začali písať v roku 1873 oceliarňou. Ale už po šiestich rokoch ju musel zakladateľ, hutnícky inžinier Julius Buch zatvoriť. O dva roky sa našiel kupec a ten stavil na výrobu surového železa. Úspešne. Už o deväť rokov podnikateľ a fanúšik najmodernejších technológií Carl Röchling urobil z ölklingenskej huty nemeckú jednotku v brandži.
