Bola som na konferencii, ktorá sa týkala angažovanosti zamestnancov. Ja viem, to je také tvrdé slovo. Ako by vyjadrovalo, že sa bude denne merať, zapisovať do grafov a na základe výsledkov dostane človek buď odmenu, alebo po nose.
Tí, čo si pamätajú socializmus, môžu mať v hlave ešte strašidelnejšie predstavy. Pranierovanie a vychvaľovanie na straníckej schôdzi alebo portrét na podnikovej nástenke potiahnutej červeným plátnom. Anglický názov pre angažovanosť – engagement – je oveľa krajší, výstižnejší aj menej sprofanovaný. Znamená doslova zúčastnenosť na niečom. Alebo ak chcete, tak aj zasnúbenie.
Tiež to vlastne sedí, hoci spojenie „oženil sa so svojou prácou“ už nevnímame veľmi pozitívne. V každom prípade sa tým myslí aktivita, ktorá nie je vynútená, ale vychádza z našej túžby a potreby. Energia, ktorá prúdi z unikátneho bodu súzvuku medzi tým, čo chceme my a čo chce naša firma. Vzniká prirodzene, keď sa tie dve chcenia stretnú na jednej ceste.
Dnes to vyzerá, akoby to bolo čoraz vzácnejšie. Často sa naháňajú len čísla, výkony, peniaze, ktoré nadchýnajú manažérov a investorov, ale zamestnancov sa nikto nepýta, čo vie nadchnúť ich. Pritom aj tomu najpragmatickejšiemu riaditeľovi musí byť jasné, že nadšený človek je zázrak. Bude makať na svojom milovanom projekte a nebude ani drankať príplatky.
