Keď bol malý, chcel byť Apačom. Bol leteckým mechanikom. Keď prišiel o prácu, hľadal si, čo sa dalo. Nakoniec si robotu sám vymyslel. Juraj Bubeník je tvorcom, sprievodcom a pokladníkom vo svojej kultúrno-historicko- zábavnej záhrade.
Urobil kus práce pre to, aby boli dejiny pre návštevníkov zrozumiteľnejšie. Jeho beckovské panstvo vyznieva síce naivne, ale je v ňom cítiť odhodlanie a snahu podeliť sa o vlastný svet. Keď nesedí v drevenej búdke pokladnice a predajne suvenírov sám tvorca, stará sa o chod Bubelandu jeho dcéra.
NIČ SA NEZMENILO
Bývalý letecký mechanik si po nežnej revolúcii nedokázal nájsť prácu. Jeho profesia bola zrazu akoby zbytočná. Zohnať robotu bolo pre neho čoraz ťažšie a tá, ktorá bola, bola zle platená. „Nič sa nezmenilo,“ ťažká si J. Bubeník.
„Moje deti zažívajú to isté ako ja v deväťdesiatych rokoch. Syn to skúša v zahraničí, a tak mi už nemôže pomáhať s prípravou exponátov,“ hovorí J. Bubeník.
Súčasťou každého hradu musí byť aj drak. Tento rok pribudol k obrovskému drakovi aj malý, ktorý sa práve derie na svet zo škrupín. Princeznú už dávno oslobodil rytier. Ale ozajstný drak údajne žije ešte kdesi v nedostupnej jaskyni.
Juraj Bubeník vo svojom Beckovskom záhradnom skanzene Zdroj: Vladimír Kampf / Profit | Petit Press 2006
REKVALIFIKAČNÝ KURZ
Manželka J. Bubeníka vlastní záhradu vedľa hradu. Jeho ruiny našťastie dali za socializmu vyčistiť od sutín a zhruba opraviť. „V deväťdesiatych rokoch som sa dostal na hrad Beckov ako parťák murárov, ktorí dokončovali časti hradu ešte ako slovenská firma Pamiatkostav."
"Potom ani tá už na hrad Beckov nemohla, a preto som si začal budovať svoj hrad na manželkinej záhrade. Striedal som zamestnania. Počas nezamestnanosti som fungoval podľa filozofie, že keď je človek nezamestnaný, mal by namaľovať plot okolo domu, aby nestratil pracovné návyky,“ spomína J. Bubeník.
Popritom budoval, študoval a skúmal históriu od kamenej doby po novovek. Aby nevyznel ako negativista, absolvoval J. Bubeník rekvalifikačný kurz cestovného ruchu v Bratislave.
HISTÓRIA SA OPAKUJE
Beckovský pán nehovorí svojmu dielu projekt. „Z toho slova je mi nevoľno. Toľko sa zaň po osemdesiatom deviatom schovalo, že málokto už rozumie jeho podstate. Za rozhodnutím vytvoriť skanzen stáli iní,“ spomína J. Bubeník.
Raz mu jeden návštevník povedal, že je rád, že prišiel o prácu mechanika na letisku. Podal mu ruku a zložil šiltovku z hlavy.
„Vtedy zo mňa opadla zloba, že už si na lietadlo nesiahnem. Zmenil som sa na nadšenca histórie. Hnev vystriedal humor,“ spomína J. Bubeník.
