Vraj ste chceli skončiť s písaním. Prečo?
Bolo to po skúsenosti so šlabikárom v roku 2013. Všetky texty, ktoré som robila, som pripravovala naozaj starostlivo. S myšlienkou na deti, ktoré to budú čítať a budú sa zo šlabikára učiť. S dôrazom na to, aby ich čítanie naozaj bavilo. Aby ich texty o škriatkovi Hupsovi motivovali k ďalšiemu čítaniu. Aby boli zvedavé, čo vyvedie a zas zažije. Bolelo ma, že kritiku nezaujíma záujem či nezáujem detí o čítanie. Ak by prax ukázala, že texty deti nebavili, vzala by som to profesionálne. Najmä kresťanské organizácie však reagovali hystericky. Píšem pre radosť, nie preto, aby si na mne ľudia vybíjali frustrácie. A tak som si povedala, že ak mám pre písanie zažívať takéto nepríjemné situácie, tak na to kašlem.
Je slovenská spoločnosť pripravená na detských hrdinov z rodín rozvedených manželov, deti, ktoré neposlúchajú a túžia byť vlkmi či bosorkami?
Nezaujíma ma, či je spoločnosť pripravená. Keď dostanem nápad a môj hlavný hrdina bude z rozvedenej rodiny, tak bude z rozvedenej rodiny. A keď bude mať dve mamy alebo dvoch tatkov, lebo okolnosti to zariadili takto, tak budem písať o hrdinovi, ktorý žije v nezvyčajnej rodine. Celý život je o tolerancii a láske. Nemám rada zovšeobecňovanie a škatuľkovanie. Podstatné je, aby sa ľudia k sebe správali prívetivo a navzájom si nijako neubližovali.
Momentálne máte zdravotné problémy, ako sa s nimi vyrovnávate?
Keďže ma nič nebolí, je mi fajn. Chorobu vnímam ako možnosť oddýchnuť si, na chvíľu vyskočiť z kolotoča a upratať si v hlave a v duši. A rozhodnúť sa, ako budem žiť ďalej.
