Málokedy sa stáva, že návštevníka na internetovej stránke veľkej banky privíta obrázok obrovského gotického nádvoria. Banca Monte dei Paschi di Siena (skrátene Monte) má centrálu v neskorogotickom paláci Salimbeni zo 14. storočia.
Palác, pôvodne vo vlastníctve rodiny bohatých sienskych mešťanov, patrí tejto najdlhšie fungujúcej banke na svete a symbolizuje základy jej bankovníckeho kumštu. Vznikal v stredoveku a ranej renesancii, vyvíjal sa ďalej v čase rozkvetu talianskych bánk a šíril sa do celej Európy najmä potom, ako sa kresťania rôznymi regulami „očistili“ od hriechu úžery.
Banku založil magistrát Sieny v roku 1472 ako záložňu Monte dei Paschi (v preklade Hora piety, čo predstavuje dobovú charitatívnu formu záložní, teda miesto, kde sa dali požičať peniaze výmenou za uloženie nejakého premetu).
Banka funguje dodnes, pričom v roku 1995 sa z nej charitatívna zložka vyčlenila ako samostatný subjekt. Dnes patrí medzi tri najväčšie banky v Taliansku, má 2 100 pobočiek, 26-tisíc zamestnancov a 4,5 milióna zákazníkov, pričom klientov a pobočky má aj v zahraničí.
Palazzo Salimbeni‚ SienaZdroj: fotolia.eu
ALIGHIERIHO KRAJ
Úrodné kraje Sienskeho mestského štátu opisuje vo svojej Božskej komédii Dante Alighieri, rodák zo susednej Florencie. V čase, keď magistrát v Siene založil Monte, bola banka florentských vládcov Mediciovcov už za zenitom.
Ich márnotratný syn Lorenzo Krásny utrácal obrovské peniaze za umenie a kultúru a platil takých umelcov ako Michelangelo Buonarroti či Sandro Botticelli.
Leonardo da Vinci bol v tom čase učňom slávnej florentskej dielne Andreu del Verrocchia. Banka Mediciovcov, vďaka ktorej sa vplyv talianskej renesancie rozšíril po celej Európe a ktorá požičiavala panovníkom i pápežom, musela napokon svoje brány zatvoriť v roku 1494. Zato tá sienska existuje dodnes.
DEPOZITY ZA ÚRODU
Prvé banky v stredoveku vznikali na financovanie obchodu s obilím. Požičiavanie peňazí bolo spočiatku doménou Židov, ktorí so sebou do Talianska priniesli kultúru financovania obchodu na veľké vzdialenosti po Hodvábnej ceste. Aplikovali ju na miestne poľnohospodárske produkty.
Keďže Židia nemohli vlastniť pôdu, zaoberali sa predovšetkým obchodom s obilím. Oprotisvojim kresťanským súčasníkom mali výhodu, že sa na nich nevzťahovali zákony katolíckej cirkvi, ktorá považovala „úžeru“, teda požičiavanie peňazí na úrok, za hriech.
