Väčšina prác, pri ktorých zamestnávatelia uplatňujú minimálnu mzdu, patrí do prvého stupňa. Najnižšiu mzdu majú napríklad profesie ako upratovačka či operátor výroby. Do druhého stupňa náročnosti práce možno zaradiť predavačky, ale aj niektorých administratívnych pracovníkov. Ďalej to môžu byť jednoduché remeselné činnosti alebo práca v zdravotníctve.
Tvoriví remeselní pracovníci, ale aj zdravotné sestry sú zaradení do tretieho stupňa. Patria sem aj práce, kde človek zodpovedá za zdravie iných osôb, alebo práce, ktoré si vyžadujú zvýšenú fyzickú námahu. Nárok na mzdu zo štvrtého stupňa majú napríklad účtovníci či oblastní manažéri. Patria sem rôzne odborné agendy a práce, ktoré si vyžadujú zvýšenú psychickú námahu. Sumou pre piaty stupeň náročnosti práce sú podľa zákona odmeňovaní zamestnanci, ktorí zodpovedajú za mimoriadne náročné procesy, kde je nutné dodržiavať zložité postupy.
Nárok na mzdu minimálne 729 eur má napríklad manažér výroby. Najvyššiu minimálnu mzdu by mali dostať ľudia, ktorí v práci plnia úlohy, ktoré je nevyhnutné riešiť neobvyklým spôsobom. Vyžadujú si vysokú mieru zodpovednosti a môžu mať pre spoločnosť významný dosah. Patria sem pozície ako výkonný aj generálny riaditeľ.
FIRMY TO OBCHÁDZAJÚ. Minimálna mzda je jeden z regulačných prvkov ekonomiky, ktorý ju aj v nemalej miere ovplyvňuje. Sú krajiny, kde je minimálna mzda omnoho vyššia, ale zároveň sú krajiny, kde vôbec neexistuje. „Samotná minimálna mzda, či už je zavedená, alebo nie je, nemá efekt,“ myslí si ekonóm a účtovník Martin Palkovič.
Zamestnávateľ má podľa neho stále cestičky, ako vyplatiť menej peňazí. Ak s tým zamestnanec súhlasí, dohodnú sa bez ohľadu na to, či minimálna mzda je alebo nie je stanovená v určitej výške. „Len papierovo to musí sedieť,“ dopĺňa M. Palkovič. Nie každá firma si môže dovoliť vyplatiť minimálnu mzdu, hoci len tú z najnižšieho stupňa. „Firmy zákon obchádzajú tým, že do dochádzky píšu zamestnancom menej hodín a zároveň im aj menej vyplatia,“ objasňuje odborník.
