Architekt sa púšťa do experimentov, ktoré voňajú človečinou

Už dve desaťročia pôsobíte v Londýne. Vždy vás to ťahalo preč zo Slovenska alebo zasiahla náhoda?

Viac náhod‚ postupne. Keď som bol v druhom ročníku na vysokej škole‚ prišla revolúcia. A keďže sa škola ocitla v dosť neurčitom stave, rozhodol som sa využiť čas pobytom na univerzite v Mníchove. Bol to taký malý azyl. Už tam som začal pozorovať, čo sa deje v architektúre vonku a aké sú možnosti. Bol to prvý dotyk s niečím iným.

A po návrate?

Doštudoval som‚ získal som výbornú prax v ateliéri môjho otca‚ ktorý je tiež architekt. Ale už vtedy som mal pocit, že mi celkom nesedí‚ ako to tu funguje. Možno aj preto‚ že som z umeleckej rodiny, mal som vždy tendenciu skúmať, experimentovať mimo hraníc štandardnej rutiny či foriem. Vtedy som to robil akosi prirodzene, bez plánovania.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Architekt Igor MarkoZdroj: SME - Gabriel Kuchta

Mali ste teda pocit, že na Slovensku nebol na experimentovanie priestor?

Jednoducho som sa nevedel začleniť, nebol som šťastný. Každý si myslel‚ že budem nasledovať otca‚ ktorý bol veľkou autoritou‚ ale ja som vedel‚ že musím vyrásť sám.

Prišla náhoda?

Bola to kombinácia viacerých okolností. Bol som na chvíľu v New Yorku, len tak na výlete v snahe zabudnúť na nešťastnú lásku‚ a tam som tiež pocítil „niečo iné“. Keď som sa vrátil‚ už som mal v sebe nejakú nákazu. A zrazu prišla ďaľšia náhoda. Stretol som kamaráta – sklára, ktorý ma poprosil, či by som s ním nešiel na výstavu do Londýna. Tam som hneď v deň otvorenia výstavy dostal – zase úplne náhodne – pracovnú ponuku.

Tomu sa hovorí šťastie. Alebo osud?

Asi. Priznám sa, že Londýn ma spočiatku veľmi neoslovil. Bola jeseň roku 1996 a upršané počasie. Najprv som chcel ísť hneď domov. Ale na vernisáži tej sklárskej výstavy bolo veľa významných ľudí‚ medzi nimi aj slávna česko-britská architektka Eva Jiřičná. Bolo to pre mňa nesmierne inšpirujúce. Cítil som inú energiu... Dal som sa tam do reči s jedným architektom, ktorý medzi rečou spomenul, že hľadajú spolupracovníka. Chvíľu sme hovorili o tom‚ čo robím a čo by som chcel robiť, a on mi nakoniec povedal, že ma berú. Na ďalší týždeň som sa definitívne sťahoval do Londýna.

Víťazný návrh v projekte Car Free LondonZdroj: Marko and Placemakers

Už tam ste začali vnímať presahy z architektúry‚ ktoré vás fascinujú?

Náš ateliér mal zákazky na dva mosty, čo bolo pre mňa nezvyčajné. Ale vtedy práve mosty prežívali v Británii veľký boom. Stavali sa ikonické veci ako Millenium Bridge v Londýne. Na prvom moste sme spolupracovali s českou firmou pána Strážskeho, fantastického inžiniera, ktorý žije síce v Amerike, ale má časť firmy aj v Česku. Preto anglická firma potrebovala niekoho, kto vie po česky a zároveň by rozumel takémuto multidisciplinárnemu projektu. Mal som šťastie‚ že som sa prakticky hneď dostal na pomerne seniorskú pozíciu a nemusel som začínať odspodu.

Ako ste prišli k verejným priestorom‚ na ktoré sa dnes špecializujete?

Bola to evolúcia. Už mosty, pri ktorých som v Británii začínal‚ sú vlastne verejný priestor. Postupne sme spolupracovali na viacerých projektoch, ktoré boli spojené s umeleckou inštaláciou. Do britskej vlády vtedy prišiel Tony Blair a otvorili sa verejné financie. Obrovské sumy sa investovali práve do projektov, ktoré sa riešili cez umeleckú sféru. Robila sa tak aj regenerácia územia a komunít. Bolo to pre mňa niečo nové. To už nie je čistá architektúra, pole kreativity je väčšie a vplyv na klienta je oveľa širší, lebo ním môže byť hocikto‚ kto využíva verejný priestor. Je to organickejšie, živšie. Práve cez tento typ projektov som sa prepojil s Petrom Finkom‚ s ktorým sme si neskôr založili spoločnú firmu.