Jedlom si často „čičíkame“ pocity stresu, smútku, frustrácie alebo únavy. Podľa trojice Sloveniek Silvie Langermann, Vladimíry Ollé a Angeliky Kutišovej z projektu Nesladim.sk je úsilie zbaviť sa takzvaného emocionálneho jedenia náročný proces.
V prvom rade treba rozlišovať medzi fyziologickým a emocionálnym hladom. Ten prvý narastá postupne a cítime pri ňom aj sprievodné znaky ako stiahnutý žalúdok či škvŕkanie v bruchu.
Človek pritom necíti pocity viny a zväčša sa nezblázni, ak aj musí na jedlo trochu počkať. Naopak, emocionálny hlad prichádza bleskovo a nesie so sebou šialenú chuť na niečo konkrétne. Napríklad na zmrzlinu, čokoládu či čipsy. Často po tom človeka zaplavia pocity viny.