Pantomíma žije! A nielen na javiskách

Čo teraz robíte?

Učím. To je najvyššia forma rozdávania sa. Samozrejme, je veľmi príjemné rozdávať sa na javisku, ale možnosti na Slovensku nie sú takmer žiadne. Naopak, je tu obrovské množstvo práce v oblasti informovania ľudí, kolegov, študentov.

Kde učíte?

Všade, kam ma pozvú. Robím workshopy, učím aj tým, že režírujem – väčšinou amatérov alebo študentov. Vyučujem na konzervatóriu v Prešove, tam mám úväzok. Prednášam na univerzitách, dokonca mám ponuku učiť na katedre pantomímy v Prahe. Neučím len mladých – v Žiline prednášam na univerzite tretieho veku.

Načo je človeku vo vyššom veku byť mímom?

Na univerzite tretieho veku prednášam dejiny divadla. Teóriu obohacujem o praktické skúsenosti, ukážky a vysvetlenia. Napríklad som dostal ako podklady dejiny svetového divadelníctva, ktoré sa končia v šesťdesiatych rokoch. Študentov som informoval aj o tom, kam smeruje vývoj súčasného dramatického umenia vo svete a čo môžeme očakávať. Týmto sa u nás málokto zaoberá.

Nie je mím druhom na vymretie?

Videli ste niekedy v posledných rokoch napríklad otvorenie olympijských hier? Zväčša sa na to pozerajú zhruba dve miliardy obyvateľov planéty. Pozerajú sa na pantomímu. Je to najvyspelejší spôsob divadelnej komunikácie. Žiaľ, my žijeme v krajinke, ktorá je kultúrne veľmi uzavretá a už tradične zaostáva za zvyškom rozvinutého sveta. Veď ešte v období renesancie sme boli aj viac než dve storočia za vtedajším Talianskom. V minulom storočí sme túto zaostalosť zmiernili na približne päťdesiat až šesťdesiat rokov. Teraz sa nám to podarilo stiahnuť na dvadsať až tridsať rokov. Menej to nebude.

Pantomíma žije!Zdroj: Archív Juraja Benčíka | Petit Press 2016

To stále nie je dobré.

Náš vývoj je nanešťastie obmedzený jazykovo a teritoriálne. Sme uzavretá kultúra, máme kopu predsudkov. K mnohým, samozrejme, dopomohol aj režim, ktorý sme tu mali, a neskôr aj ľudia, ktorí v ňom vyrástli a podvedome v ňom ďalej zotrvávajú, aj keď si to nie sú ochotní pripustiť. Boli obmedzovaní minulým režimom a svoje vnútorné obmedzenia si preniesli aj do tohto. Keď sa niekto dvadsať či tridsať rokov vyvíja vo veľmi veľkom obmedzení, tak uvoľnenie nestihne dohnať a ďalšie roky pôsobí rovnako obmedzene.

Nie ste v tom náhodou namočený aj vy? Ako ste sa zbavili obmedzenia?

Mal som veľké šťastie, že som sa začal zaoberať práve pantomímou. Už v deväťdesiatych rokoch. Stihol som sa čiastočne vymaniť.

Ako?

Najmä tak, že som mohol cestovať a študovať iné kultúry. Väčšina mojich rovesníkov takú možnosť nemala a starší odo mňa ju nedostali vôbec. Celý život sa zaoberali len Slovenskom a Českom. A to najmä preto, že naša divadelná kultúra je viazaná na reč. Okrem českého publika slovenským divadelníkom nikto nerozumie.