Ako ste sa dostali k lodiam?
Odmalička som sa venoval hudbe. Môj otec je hudobník. Od siedmich rokov som hral na klavíri. Moja stredná škola však bola zameraná na bankovníctvo a účtovníctvo. Umenie som mal z domu dané, otec ma chcel niečo naučiť. Ako klavirista som išiel aj po prvý raz na loď do piano baru. Nedostal som sa na výšku, a tak som si musel zarábať tým, čo som vedel.
Z vášho rozprávania cítim, že hudba nebola práve to, čo vás bavilo.
Nebol som do hudby zamilovaný. Bavila ma, vedel som hrať. Keby som bol do nej viac zamilovaný, tak by som nehral na lodiach, ale mal by som vyššie ambície. Išiel by som na konzervatórium. Ale to som nechcel. Dostal som sa na loď, začal som si zarábať a byť samostatný. Osem až deväť mesiacov z roka som bol preč. To ma bavilo. Doma som nemal žiadne pevné záväzky a ani som ich vtedy neplánoval.
Ivan Sivák (zdroj: Vladimír Kampf)
Kde všade ste hrali?
Myslím, že na všetkých splavných riekach Európy okrem niektorých tokov v Rusku. Pracoval som pre rôzne spoločnosti. Chvíľu som bol aj na mori. Išiel som všade tam, kam ma agent poslal, kde im pasoval môj spôsob hudby. Jazyky som vedel zo školy. Hovorím po nemecky, anglicky aj po rusky. Ruštinu som sa naučil na lodi, takže písmom ju neovládam veľmi dokonale.
Predpokladám, že život na lodi sa pre vás časom stal otravným.
Nie. Ja som si vtedy nedokázal predstaviť, čo by som mohol robiť doma na Slovensku. Sem som si chodil iba na pár mesiacov oddýchnuť počas zím, keď sa lode neplavili. Pre mňa bola cieľom finančná samostatnosť. A to sa dalo na lodi celkom príjemne. Problém bol skôr v tom, že ma po troch sezónach už tá práca nenapĺňala. Predstavoval som si, že takto to môže vyzerať ďalších dvadsať rokov, a to som nechcel.
Napriek tomu ste vydržali štyri roky, kým ste zmenili prácu. Palube lode ste však zostali verný.
