Bože môj dobrotivý! Aké je písanie listov vážne! Písmo je v podstate strelený šíp priamo do oka druhej osoby. Keby som bol detektív a označil Vás takto, keby som vedel o Vás aspoň to, čo neviem, zahodím počítač a napíšem len tak spakruky prepisovačkou o mojich myšlienkach spoza čela, vykvapkávajúcich na hladine Á štvorky kruhovité slová.
Ale nedá sa. Mám však ideu, ako by to šlo. Napíšte Vy mne. Podľa toho, ako Vás mám v predstave stvorenú, očakávam od Vás hlavne rukou písaný krasopis. Bez gramatických chýb, machúľ, škrtancov. Aby to zafungovalo dokonale, predsa len bude azda na mieste, aby som Vám napísal teraz niečo o sebe, nech viete, komu máte cielene poslať ten svoj list.
Aj napriek tomu, že píšem virtuálne, čiže do šuplíka, žíznim po listoch. Neskutočne rád ich dostávam a vôbec nechápem, prečo nemám odpoveď. Nikdy mi žiadna neprišla. Veď preto si píšem listy sám. Píšem si, ako strašne rád píšem listy, ako ma schvacujú práve ručne písané slová.
