Roky pracovala v kancelárii a potom sa ako podnikateľka rozhodla rozšíriť Rakúšanom obzory. Otvorila kaviareň s mačkami typickú pre jej rodnú krajinu. „Vždy som vedela, že musím pre Rakúsko niečo urobiť,“ hovorí Takako.
„Pred šestnástimi rokmi som bola ako osamelá matka s dvoma malými deťmi v ťažkej životnej situácii a tunajší sociálny systém ma podržal.“ Medzičasom jej deti vyrástli a ona hľadala spôsob, ako sa svojej novej domovine odvďačiť. „Radila som sa s kariérnou poradkyňou a ona mi vnukla ideu priniesť do strednej Európy niečo typicky japonské. Už predtým som mala doma mačky a dávalo mi to zmysel,“ začína rozprávať svoj podnikateľský príbeh.
NEZLOMNÁ
Pokojným hlasom opisuje štvorročnú odyseu zháňania povolení. Aj pre ostrieľaných rakúskych úradníkov predstavovalo otvorenie kaviarne, v ktorej by sa mali potulovať mačky, neprebádané územie. Boli opatrní, ale otvorení. A tak spolu s Takako vytvárali predpisy a nariadenia, ktoré dovtedy v krajine neexistovali.
Niekto iný by to už možno vzdal, no útlej Japonke ani na chvíľu nenapadlo, že by to nakoniec nevyšlo. „Spoločne sme premýšľali, aké problémy by mohli vzniknúť a ako sa im vyhnúť alebo ich vyriešiť.“ Odhodlanie, ktoré z nej cítiť aj dnes, sa jej neskôr zišlo v bankách pri pokusoch o získanie úveru.
„V prvej mi povedali, že oni sú seriózna firma a s takými čudnými vecami nechcú mať nič spoločné. Až v dvanástej mi povedali áno. Stretla som bankára, ktorý ma pochopil,“ hovorí. Trpezlivosť čerpala vo viere, že jej myšlienka má zmysel. „Keď po niečom túžime, musíme to stále skúšať a neprestať. Krok za krokom.“
Pomačkáme sa pri káveZdroj: Katarína Šujanová | Petit Press 2016
Rozsiahlu rekonštrukciu prenajatého priestoru v centre Viedne si spravila do veľkej miery sama a prvú európsku kaviareň s mačkami Café Neko otvorila v roku 2012. Mimochodom, Neko je po japonsky mačka a na Ďalekom východe sú s týmto menom desiatky podnikov.
Podľa Takako je kaviareň ešte malé mača, ktoré ju potrebuje. „Mojím snom je, aby táto kaviareň fungovala navždy. Neotvorila som ju kvôli sebe, ale pre ľudí. Mačky a zvieratá všeobecne prinášajú ľuďom uvoľnenie, radosť. Som tu, lebo kaviareň bezo mňa zatiaľ nemôže fungovať. Ale chcela by som, aby sa osamostatnila ako dieťa, ktoré vyrastie. A potom sa aj ja budem môcť posunúť ďalej.“
ČO JE MOŽNÉ
Kaviareň s aktuálne piatimi mačacími rezidentmi sa skrýva v tichej uličke na pešej zóne, vzdialená vzdušnou čiarou len pár desiatok metrov od rušného obchodného bulváru. Ľudia si ju nachádzajú sami. Najčastejšie nakuknú zo zvedavosti, ale chodia sem často aj rodičia s deťmi, ktoré doma nemajú zvieratá. Alebo ľudia, ktorým mačka zomrela, alebo takí, čo sa stali na ne alergickí a chcú s nimi stráviť aspoň chvíľku. Vlastné mačky si hostia priniesť nemôžu.
„Zakazuje to magistrát. Podávam tu nápoje aj jedlo a ručím za bezpečnosť ľudí. Mám tu mačky, s ktorými chodím každého pol roka na veterinárne prehliadky. Boli špeciálne vybrané v spolku na ochranu zvierat. Zo sedemsto mačiek bolo vhodných len desať. Mesto mi povolilo mať ich tu celkovo šesť. Tie som potom pozorovala priamo v kaviarni, ako sa budú správať. Jedna napríklad nemala rada cudzích ľudí, tak som si ju zobrala k sebe domov,“ vysvetľuje Takako.
