Malá, milá, zhovorčivá. Všade je jej plno, nielen vo svojom taxikárskom revíri sa zdraví s kopou zákazníkov a známych.
Objavil som ju na sociálnej sieti‚ kde sa mi z ničoho nič začali objavovať drobné príbehy Ingrid Taxikárky. Najprv som mal podozrenie, že je to nejaká reklama. Nedalo mi a napísal som jej, či to všetko naozaj prežíva.
“Dotieravec skolaboval. A tak ho musela nakoniec oživovať a volať záchranku.
„
Odvetila‚ že áno a má pripravenú aj knihu na vydanie. S vlastnými ilustráciami. Lebo keď práve netaxikárči alebo nie je v práci na colnici, tak píše a maľuje. Alebo paličkuje.
(zdroj: Vladimír kampf)CESTY-NECESTY
Robila od osemnástich rokov na geodézii. Vydala sa, rozviedla, pracovala v bufetoch, upratovala, učila a znova sa dostala na geodéziu. "Spolužiak robil vo Viedni kartografiu v spoločnosti, ktorá pripravovala mapové podklady a vyrábala mapy. Zavolal ma. Robila som tam zväčša návrhy obalov. Bola to dobrá práca, ale kríza a nástup digitálnych máp spôsobili, že som musela odísť," spomína.
Keď zostala bez práce‚ bol to ťažký rok. Rozišla sa s dlhoročným priateľom, ani biznis s paletami jej nevyšiel. "Bola som bez roboty a zúfalá. Vtedy ma náhodou zavolal kamarát na oslavu narodenín. Lenže ja som nemala ani na cestu k nemu. Povedal, že mi pošle taxík. Prišla po mňa žena v parádnom aute. Celú cestu som ju spovedala, ako to je s jazdením. Spýtala som sa jej, či to môžem robiť aj ja, tak ma zaviedla k svojmu šéfovi. Keď som ho stretla, zistila som, že sa poznáme. Začala som si vybavovať papiere‚ učiť sa na skúšky a musela som si zohnať nové auto," hovorí.
Neskôr si začala vytvárať vlastný revír najmä v dedinách juhozápadne od Bratislavy. "Raz som mala aj vysielačku‚ ale bolela ma z toho hlava a takmer ničomu som nerozumela. Stálo ma to kopu peňazí a jazdiť s ňou som nemohla. Urobila som si radšej vlastné letáčiky a poroznášala som ich do krčiem. Tak sa mi postupne nazbierala klientela."
