Neveríme veľmi na diplomované autority, ktoré stohujú tituly pred a za, nenecháme si skákať po hlave, a keď nám niečo nedáva zmysel, tak sa do toho radšej ani nepustíme. Naopak, keď je to zmysluplné, prípadne i zmyselné, a nedajbože ešte vtipné, tak sa dáme nahovoriť raz-dva. Takí sú vraj mileniáni.
Chcú buď všetko, alebo si radšej nevezmú nič a hľadajú ďalej. Keď sme tak uvažovali, asi sme sa vždy cítili trochu čudne, keď nám hovorili, že práca musí byť otravná a šéf nemôže byť kamarát, lebo inak by sme nevedeli, ako je nám dobre, keď nemusíme robiť. A že pondelok je najhorší deň v týždni a piatok večer vykúpením.
Mileniáni tomu tiež neveria, chcú dobrú prácu, v ktorej je zábava, znamenití ľudia a zaujímavé projekty. Za dobrý plat. Sú presvedčení, že to môže byť všetko v jednom balíku a navyše previazané mašličkou. Neveríme ani na to, že ľudia sú hnusní, že nič nie je zadarmo a že za všetko zlé v našich životoch môže Amerika – Rusko (škrtni, čo sa nehodí), Fico – Žitňanská, otec – svokra, sused – krava odvedľa.
Akurát, že my skôr narodení, z pozície odžitých skúseností, ktoré velia, čo je naozaj dôležité, občas aj ustúpime. Aj mileniáni do toho dorastú. Tak ako to teda je? Slávili sme osemnástku omylom v inom storočí? V každom prípade sa aspoň konečne prestávame cítiť čudní. Mám také podozrenie, že to tak majú aj mnohí z našich čitateľov.
