Je pripravená zasiahnuť, keď je s hotelom zle. Jej rozhodnutie sa však nemusí skončiť len dobre. Riešila už dve desiatky hotelov, ktoré sa dostali do problémov alebo nefungovali tak, ako si ich majitelia predstavovali. Dôvody sú rôzne, niekedy za to môže lokalita a to, ako využíva či nevyužíva potenciál.
“Majitelia predpokladali, že keď ich deti vedia spať a jesť, tak musia zvládnuť aj hotel. A to je základná chyba.
„
Najmú si ju a čakajú na verdikt alebo spásu. Najhoršie je to s hotelmi na nevýhodných miestach, mimo stredísk cestovného ruchu, ktoré majitelia postavili, keď získali pozemky za výhodnú cenu. „Otvorenie samostatného hotela mimo atraktívnych oblastí by vyžadovalo veľké marketingové náklady a náklady na doplnkové služby,“ vysvetľuje Andrea Kovačiková.
„Návratnosť by sa posunula na čas až po štyridsiatich rokoch. To nie je nikto ochotný akceptovať. Preto je rozumnejšie niektoré takéto zariadenia jednoducho zrušiť a pozemky využiť inak.“ Hotel v zapadákove teda môže, ale nemusí byť najlepšia voľba, keď nemá okrem postele a jedla čo ponúknuť.
Andrea Kovačiková, krízová manažérka hotelov (zdroj: Vladimír Kampf)Andrea Kovačiková (42)
Vyštudovala finančný manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Jej svet sa krútil okolo čísel a matematiky. Na začiatku sa venovala revitalizácii niekoľkých priemyselných podnikov.
K turistickému ruchu sa dostala náhodou, keď prijala ponuku postaviť na nohy hotel v Západných Tatrách. Jednou z podmienok klienta bolo, aby sa stala členkou hotelového personálu.
Veľmi rýchlo prišla na to, že plánovanie v cestovnom ruchu je dosť odlišné od plánovania veľkých výrobných podnikov. Jej prvý hotelový klient sa dostal z červených čísel už za rok. Zarobil si na čiastočnú rekonštrukciu hotelových izieb, čo umožnilo zvýšiť ceny a ďalej rásť.
„Nadupaný" a prázdny
Jeden z najzabudnutejších kútov Poľska sú Bieszczady na juhozápade krajiny, oblasť hraničiaca so Slovenskom a Ukrajinou. Podobne, ako vo Vysokých Tatrách, sú na poľskej strane oveľa bohatšie na služby a rôzne krajové atrakcie než za slovenskou hranicou.
Tento „zapadnutý“ kút krajiny je až nečakane „nadupaný“. Každá druhá obec tu má náučný chodník okolo chotára po miestnych pamiatkach, zaujímavostiach a kuriozitách. Sú to zarážajúco jednoduché veci, ktoré ľuďom prinášajú zábavu, relax a poznanie.
Poľsko: Atrakcia na starej trati číslo 108 (zdroj: Vladimír Kampf)Našinec si povie – veď aj my máme kopu dedín, ktoré by mohli takto ožiť. Turisti, ktorí zamieria do Bieszczad, môžu navštíviť zubriu zvernicu, kúpiť si domáci syr na niekoľkých farmách, povoziť sa na koňoch, previezť sa parným vláčikom alebo drezinou po vyslúženom koľajisku medzi Uhercami Mineralnymi a Lukawicou.
Za hranicou smerom na Slovensko sme videli jeden jediný bilbord, ktorý pozýval do Múzea Andyho Warhola v Medzilaborciach. Cestou cez mesto sme však už žiadnu výraznú smerovaciu tabuľu nenašli.
Všade pusto, nikto nás nikam nelákal. Zo sklamania nás neprebrala ani ďalšia jazda. Vyľudnené dediny, takmer žiadne informačné tabule, len kdesi za kopcami pomník hrdinom Dukly.
Poľsko: Drevené kostoly (zdroj: Vladimír Kampf)
Namosúrený hosť
Sú u nás aj zaujímavé miesta, kde turistický ruch – pre niekoho dokonca perfektne – funguje. Málo však nestačí. „Bariér na Slovensku je niekoľko. S neochotou spolupracovať mám tiež skúsenosť,“ hovorí A. Kovačiková.
