BRATISLAVA. Ešte minulý týždeň svietila na pracovnom portáli Profesia.sk takáto ponuka: „Volkswagen Slovakia, výrobný pracovník – teraz ponúkame viac! Odmeny vyplácame ihneď, nie po mesiaci! U nás priemerný plat výrazne nad 880 eur!“
Na prijatie do automobilky uchádzač nepotreboval naozaj žiadne vedomosti či skúsenosti. „Nie si vyučený? To nič! Zamestnáme každého, nielen vybratých uchádzačov. Po absolvovaní pohovoru bude nástup ihneď, prípadne podľa dohody.“
Inzerát zverejnila pracovná agentúra Tempo a naplno ukazuje, v akej situácii sa dnes nachádzajú firmy.
Zákazky majú, peniaze takisto, ale v niektorých regiónoch, najmä na západe Slovenska, jednoducho nedokážu nájsť vhodných ľudí. A tak znižujú nároky na úplné minimum a sú radi, keď sa im na pohovor prihlási aspoň niekto.
Tisícky ľudí bez záujmu
Na úradoch práce to však nevidieť. Na konci septembra bolo evidovaných vyše 294-tisíc nezamestnaných, ak rátame aj tých, ktorí sú na absolventskej praxi, rekvalifikačných kurzoch alebo robia drobné obecné služby.
V Kežmarku, Rožňave a Revúcej je nezamestnanosť vyše 20-percentná, v Rimavskej Sobote vyše 25-percentná. Vyše 86-tisíc nezamestnaných nemá buď žiadne, alebo iba základné vzdelanie.
Menej ako 25 rokov má takmer 47-tisíc nezamestnaných a dôležitou skupinou, ktorá si už len veľmi ťažko hľadá prácu, sú ľudia nad 55 rokov. Tých je na úradoch približne 44-tisíc.
Štatistiky ústredia práce ukazujú aj to, že na Slovensku je voľných vyše 41-tisíc pracovných miest. A čo je zaujímavé, na takmer 35-tisíc týchto miest postačuje či už základné, alebo najviac stredné odborné vzdelanie. O vysokoškolákov je minimálny záujem.
Prečo teda, ak máme na úradoch ľudí s nízkym vzdelaním a takí chýbajú najmä výrobným firmám, ktoré si ich vedia zaučiť, je nezamestnanosť stále veľmi vysoká?
Priťažké otázky
Štát, personálne agentúry, ako aj zamestnávatelia sa často odvolávajú na to, že mnohí, ktorí sú evidovaní na úrade práce, sú jednoducho nezamestnateľní. Pracovať nepôjdu, lebo buď stratili pracovné návyky, vedia si zarobiť načierno, alebo sa musia starať o chorého alebo hendikepovaného príbuzného.
Agentúry sa s tým stretávajú veľmi často, ľudia si k nim chodia len po pečiatku. „V regiónoch, kde je nezamestnanosť vyššia, ľudia aj prídu na pohovor, ale vyše polovica z nich sa zdvihne bez toho, aby si vypočula, o akú prácu ide. Zaujíma ich len pečiatka na potvrdení, že si hľadajú prácu. Ostatní si ponuku aspoň vypočujú a po pečiatku si prídu neskôr,“ hovorí Luboš Sirota, generálny riaditeľ McRoy Group.
Ďalšou skupinou sú ľudia, ktorí si privyrábajú na dohodu a trvalé zamestnanie nechcú. Podľa Sirotu sú to práve tí kvalifikovanejší, ktorí však po prijatí do riadneho zamestnania robia všetko preto, aby ich vyhodili. Vyhovuje im, že sú na úrade práce a že majú občasnú prácu na dohodu.
Veľmi početnou kategóriou sú aj ľudia, ktorí pracovať chcú, ale bývajú v regiónoch, kde príležitosti jednoducho nie sú. A hoci štát ponúka viacero príspevkov, ak človek do roboty dochádza alebo sa presťahuje, nie je to preňho motivačné.
„Ak majú odísť z domu na ubytovňu, musia zľaviť zo svojich štandardov, platiť si často druhé ubytovanie a bývať s niekým cudzím. A rozdiel v tom, čo zarobia, pre nich nie je až taký zásadný,“ vraví Darina Mokráňová, výkonná riaditeľka agentúry Index Nosluš.
Medzi nezamestnanými sú aj takí, ktorí by sa síce mohli zamestnať, ale nemajú príslušné vzdelanie. Úrady práce im v tomto smere ponúkajú niekoľko možností, ako sa rekvalifikovať, otázne je, či na to majú chuť.
Riešenie v nedohľadne
Vyhnať ľudí z úradov práce sa štát snaží už roky. Ponúka im množstvo rôznych príspevkov, ktoré ich majú do práce motivovať a naopak, sprísňuje aj tresty, ak nemajú záujem.
Napríklad, pred dvoma rokmi Smer presadil, že základnú dávku v hmotnej núdzi - 61,60 eura - dostanú len tí, ktorí pre mesto odrobia aspoň 32 hodín mesačne zametaním chodníkov, starostlivosťou o knižnicu alebo úpravou zelene.
Neustále sa sprísňujú aj podmienky, za ktorých môže byť človek na úrade práce. Ak nespolupracuje, nedodržiava dohodnuté termíny, nejde na odporúčaný pohovor, z evidencie ho môžu vyhodiť.
Najnovšie ministerstvo práce plánuje, že obmedzí čas, počas ktorého môže jeden nezamestnaný robiť na dohodu u jednej firmy. Chce predísť tomu, aby ľudia prácou na dohodou zastierali trvalé zamestnanie a aby ich firmy prijali na riadnu zmluvu.
Pred dvoma rokmi odštartoval aj projekt RE-PAS, ktorý spočíva v tom, že si nezamestnaný sám vyberie rekvalifikačný kurz a ak bude akreditovaný a nebude mať privysokú cenu, štát mu ho celý preplatí. Ďalšou motiváciou môžu byť príspevky na dochádzanie a presťahovanie.
„Podľa mňa máme rezervy v tom, že nedostatočne vyhodnocujeme, či sú prijaté opatrenia aj efektívne. Málo sa učíme na vlastných, ale aj cudzích chybách a úspechoch. A potom míňame obrovské prostriedky bez želaného účinku,“ vraví Martin Kahanec, ktorý šéfuje Stredoeurópskemu inštitútu na výskum práce.