BRATISLAVA. Jedným z príkladov toho, ako sa podcenili rozličné skupinové záujmy, bola v našom priestore aj kupónová privatizácia. Pri príležitosti 25. výročia spustenia tohto projektu to povedal vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) Ivan Šimko.
"Pôvodný zámer bol, podľa môjho názoru, veľmi pekný: rozdať národné bohatstvo ľudu. Problém však bol, ako sa to napokon vykonalo, či skôr nevykonalo, hlavne v jeho realizačnej fáze. Zákon nevytvoril dostatočne autoritatívny a kontrolovateľný mechanizmus na to, aby sa národné bohatstvo naozaj dostalo k ľuďom," upozornil bývalý federálny poslanec s tým, že sa napokon dobrý zámer nenaplnil. "Alebo aspoň nie v takej miere a tak, ako ho predkladali jeho autori," povedal.
Pri kupónke skončili miliardy v rukách finančných skupín, myslí si Kňažko Čítajte Neboli pre ňu vzory
Na samotnú porevolučnú transformáciu ekonomiky vo FZ spomína Šimko ako na dramatický zápas, ktorý prebiehal jednak na intelektuálnej úrovni a jednak ako boj o budúci charakter štátu.
"Zmeniť spomalené, štátom dirigované 'úradnícke' hospodárske prostredie, neschopné držať krok so svetom, na výkonnú a konkurencieschopnú ekonomiku, to bola veľká výzva aj nevyhnutnosť tej doby," priznáva Šimko s dôvetkom, že išlo o spoločenskú premenu, pre ktorú nejestvovali žiadne použiteľné vzory. Označil to preto za jedinečný proces, ktorý bolo potrebné vymyslieť a presadiť.
"My, ktorí sme vtedy do tohto zápasu vstupovali s ideálmi transformovania spoločnosti tak, aby jej ekonomika bola výkonnejšia, konkurencieschopnejšia a napokon schopnejšia lepšie riešiť problémy, sme však podcenili, že okrem tohto hlavného zápasu sa od počiatku presadzovali aj rozličné individuálne a skupinové záujmy. Tie často veľmi nenápadne deformovali pôvodne ušľachtilé zámery," priznal.
Nemohlo to dopadnúť inak ako zle
Na otázku, ako hodnotí rozhodnutie vlády Vladimíra Mečiara zmeniť na Slovensku druhú vlnu kupónovej privatizácie a dať obyvateľom dlhopisy Fondu národného majetku, Šimko odvetil, že zmena kupónovej privatizácie na dlhopisovú zodpovedala postfeudálnemu charakteru transformácie ekonomiky, ktorý sa stal typický pre Mečiarove vlády.
"Zjednodušene povedané sa to malo vykonať tak, že reálny majetok dostane tzv. nová kapitálotvorná vrstva, teda akési 'léna' pre svoju družinu. Ľud, ktorý mal tento majetok dostať prostredníctvom myšlienky kupónovej privatizácie, mal podľa tohto nového konceptu dostať akúsi zmenku, ktorú by si potom občan mohol uplatniť u štátu. A štátu zostal dlh. Taký postuhorský veľkopanský podnik na úkor občanov i štátu. Ani to nemohlo dopadnúť inak ako zle," vyhlásil exposlanec.
V zákone chýbali záruky
Ivan Šimko hlasoval v roku 1991 za spustenie kupónovej privatizácie. Na otázku, či by dnes hlasoval inak, odvetil, že do zákona o kupónovej privatizácii bolo potrebné dať aj podrobné ustanovenia o jeho vykonaní. Teda záruky, aby sa národné bohatstvo naozaj dostalo k ľuďom a aby to nebola norma, ktorú využijú rozliční špekulanti.
"Transformácia československej a neskôr slovenskej ekonomiky prebiehala dramaticky, nie vždy spravodlivo, bola bolestná, ale i po viac ako 25 rokoch treba zdôrazniť, že bola nevyhnutná. A asi v žiadnom postkomunistickom štáte neprebehla menej bolestne a ani úspešnejšie," uzavrel Šimko s tým, že napriek všetkým nedostatkom a zlyhaniam Slovenská republika a Česká republika patria nepochybne k najúspešnejším a najlepšie fungujúcim ekonomikám spomedzi štátov, ktoré museli prejsť takouto zásadnou transformáciou.
