Horská chata ako každá druhá, vlastne ani nie taká pekná ako tie krajšie. Izba čistučká a útulná, tiež však žiaden zázrak. Ale služby a pani majiteľka, to bolo čosi! Cítila som sa tam ako v nebeskej bavlnke (aj v bavlnke, aj v nebi zároveň).
Boli to drobnosti. Na vankúši čokoládka, na stolíku privítanie a odporúčanie, kam zájsť na večeru. Pani, s ktorou som sa pre svoju obmedzenú nemčinu nemohla rozprávať o ničom vážnom, so mnou trávila toľko času, koľko bolo treba, aby sa uistila, že mám všetko, čo potrebujem. Grátis.
Ráno sme v jedálni vyhriatej kozubom päť minút diskutovali o ideálnom raňajkovom menu a potom nado mnou ďalšie tri minúty stála – pod zámienkou rozhovoru o starom rodinnom portréte na stene a histórii domu. Podľa mňa chcela zistiť, čo mi ako chutí, aby mi to na druhý deň vedela ponúknuť ešte lepšie.
Po lyžovačke sme sa vracali rovno do otvorených dverí, ktorými ma navigovala do pekelne vyhriatej lyžiarne (vykurovanie je drahé, ale „veď sa to potrebuje usušiť, aby vám to nesmrdelo“), utierala za nami mláky a odrážala naše ospravedlnenia slovami „veď na to som tu“.
Odporúčala som jej chatu desiatkam ľudí. Grátis. Možno čakáte, že poviem, že už som nikdy nič podobné nezažila. Ale áno, zažila.
Na ďalších miestach v Rakúsku – nielen v malých penziónoch, ale i vo väčších hoteloch, napríklad vo Švédsku, v Lichtenštajnsku, Británii, Španielsku, Česku, USA i Mexiku. Nie všade, ale často.
Nie vždy to boli rodinné podniky, aj keď to slovo býva v zahraničí takmer stopercentnou zárukou domáckej pohody. Ak také miesta poznáte na Slovensku, dajte nám do Profitu vedieť. Naozaj ich túžime poznať.
