Požičovňa a obchod so všetkým, čo lyžiar potrebuje - všetko pod jednou strechou v čínskej štvrti na okraji Bratislavy. Prichádzajú k nemu aj čínski susedia. Ohmatávajú tovar a znalecky pokyvujú hlavami: „Toto nie je Čína‚ to chceme.“ Až tak ďaleko sme došli.
Príbeh podnikateľa Róberta Reháka sa však nezačal pri lyžiach‚ ale vypletaní kolies bicyklov. Na rozdiel od lyží na bicykloch aj často sedával a na tých horských celkom odhodlane dokonca pretekal.
“Kamarát mi radil‚ že mám predávať buď zlato, alebo lyže. potom sa zamyslel a povedal, že so zlatom robiť nemám, pretože ma začnú naháňať výpalníci.
„
Duch s aktovkou
Vyrastal v Komárne a vraj sa vždy dobre učil. Na základe študijných výsledkov z gymnázia by ho vzali hneď na dve vysoké školy. „Nie, nebol som žiaden kockáč, ale do čoho som sa pustil, to mi išlo‚“ začína rozprávať R. Rehák. Otec z neho chcel mať inžiniera, pretože pracoval v lodeniciach, ktoré živili ich rodinu po generácie.
„Robil štyridsaťtri rokov strojného zámočníka‚ väčšinou pod holým nebom. Tešil sa, že konečne bude v rodine inžinier‚ v lepšom prípade riaditeľ lodeníc. Hovoril mi, že na to mám, lebo nie som sprostý. Ja som mal biznisový však neustále pred očami postavu s koženou aktovkou, ktorá každé ráno kráča niekam do práce. A to ma vôbec nelákalo‚“ zveruje sa podnikateľ.
Život si preňho vybral iné cestičky. Keď mal dvanásť rokov, učaroval mu klavír. Sestra už na klavíri hrala a on mal stále pred očami tú hrozivú predstavu postavy s aktovkou. Hovoril si, že bude robiť čokoľvek iné, hoci aj umenie. Ľahko sa dostal z gymnázia až na konzervatórium.
„Prišiel som najprv do Bratislavy. Mám rád hudbu, ale nikdy som do nej nebol až taký zažratý ako niektorí moji spolužiaci. Mňa lákali diaľky a koncertovanie malo byť kľúčom k cestovaniu. Do osemnástich rokov som bol len niekoľkokrát mimo Komárna. Nemali sme ani auto,“ spomína R. Rehák.
Interiér predajne Suwisport (zdroj: Vladimír Kampf)
