Igor Čierny sa vyučil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). „Mal som prideleného majstra a s ním som pracoval. Videl som aj, čo robia ostatní, rezbári, pasiari, kamenári, ale prilákal ma oheň,“ spomína na úplné začiatky.
Po vyučení ho čakal osud väčšiny. Skoré ranné vstávanie a osemhodinová zmena. „Nebol to môj životný sen. Prihlásil som sa teda na Strednú školu umeleckého priemyslu v Kremnici, samozrejme‚ že na odbor kováčstvo‚ ktorý v tom roku neotvárali. Tak som si vybral zlatníctvo. Napokon som neľutoval, lebo som sa dostal k dizajnu, naučili ma výtvarnému videniu a študoval som dejiny umenia. Boli to krásne tri roky,“ hovorí reštauratér, kováč, sochár a galerista v jednom.
Vzťah Pavla a Borisa Melušovcov upevnili počítače, umenie a architektúra Čítajte Ku koncu štúdia už bolo treba myslieť na budúcnosť. Nechcelo sa mu maľovať prvomájové transparenty niekde v osvetovom stredisku, a tak zamieril do Prahy na Akadémiu výtvarných umení. Nepochodil a osud mu zariadil inú cestu.
„Do ÚĽUV-u chodili niektorí chlapi len po výplatu‚ inak pracovali vo svojich ateliéroch‚ reštaurovali pamiatky. To by sa mi páčilo,“ hovoril si vtedy. Najprv ho však čakala povinná vojenská služba. Po návrate nastúpil do ateliéru jedného z tých, čo chodievali len po výplatu. Mal normálnu zmluvu, síce za málo peňazí‚ ale predsa robil to, čo ho bavilo. „Najmä som sa učil. Dostal som sa k veciam, ktoré zverovali len skúseným,“ vysvetľuje svoje motívy I. Čierny.
“Fungujeme tak, že ja som ten odvážny a otec skúsený. Je to dobrá koexistencia, napokon zásadné zvady sme nikdy nemali.
„
Rukopisy majstrov
V deväťdesiatom druhom roku sa osamostatnil. Spolu s kolegom získali zákazku na reštaurovanie okenných mreží Kutscherfeldovho paláca, jedného z menších bratislavských panských sídiel, neskôr aj na reštaurovanie mreží Grasalkovičovho paláca, kde je teraz sídlo prezidenta republiky. „Mali sme veľa zaujímavých zákaziek, robili sme napríklad prvú fázu reštaurovania Reduty. Vyrobiť brány v našich relatívne tesných priestoroch nebolo ľahké,“ spomína I. Čierny.
Reštaurovanie vníma starší z dvojice ako schopnosť dostať sa do rukopisu starých majstrov. Syn Adam v otcovom ateliéri prakticky vyrástol, ako dieťa tam s ním často chodieval, pričuchol k remeslu. Adam si spomína, že dlho nevedel, čím by chcel byť. „Keď som mal dvanásť či trinásť rokov, otec i mama ma nenásilne posúvali k umeniu,“ hovorí.
Výsledkom bolo, že na strednej škole vyštudoval kameňosochárstvo a Vysokú školu výtvarných umení absolvoval ako sochár. Dnes sa orientuje najmä na kovové plastiky.
