Príbehy Slovákov, ktorí našli o dvahu emigrovať za socializmu do Ameriky, sú navonok podobné. Odohrávajú sa zhruba podľa takéhoto scenára: 1. Pre hodnoty a ideály sa rozhodne zariskovať. 2. Zvládne dramatický útek cez hranice. 3. Za veľkou mlákou chvíľu živorí, aby si napokon vychutnal americký sen.
Hrdina emigračných príbehov dokázal bez váhania vymeniť všetko, čo poznal, za neznáme nič. Hoci sme socialistickú neslobodu už zažehnali, tento odkaz je aktuálny aj dnes. Ukazuje, že občas musíme všetko opustiť, aby sme našli, čo hľadáme. A že občas musíme odísť, aby sme sa mohli vrátiť.
POMOC Z ŠTB
November 1968. „V hlave sa mi preháňali rôzne myšlienky. Odísť? Kam? Ako? Čo deti? Čo matka? Čo priatelia? Čo byt, moje pohodlie a postavenie? Čoraz viac som si však uvedomoval, že sa nám tu bude zo dňa na deň ťažšie dýchať,“ spomína si na ruskú inváziu slovenský režisér a novinár Ernest Stredňanský.
„Od chvíle, keď sa ruské tanky vrútili do ulíc, protiinvázny rozhlas pracoval naplno. Naši kamaráti a spolupracovníci nás neúnavne informovali o pohybe vojsk a povzbudzovali v nás vôľu nevzdať sa. Ja som sa pobral do televízie, tam ma to ťahalo."
Vo vchode stáli dvaja vojaci v rubaške. Zdvihli proti mne hlaveň samopalu a jeden vypálil do vzduchu. „Zmiznite!“ zahučal po rusky. Na tretí deň zadrnčal na Ernestovom pracovnom stole telefón.

Ozval sa v ňom neznámy tlmený hlas: „Idú po vás. Zajtra, možno o týždeň. Patríte ku kontrarevolučným živlom, ktoré sa snažili ovládnuť televíziu. Odporučil by som vám okamžite sa zbaliť, vziať ženu a deti a zmiznúť, kým sú hranice priechodné. O niekoľko dní to už nepôjde.“
Bol to policajný kapitán, s ktorým sa stretol pri nakrúcaní v televízii. „Povrávalo sa, že aj medzi príslušníkmi ŠtB sa našli za tých krušných chvíľ ľudia, ktorí sa snažili mnohým z nás pomôcť,“ vraví E. Stredňanský.
