Laznícke osídlenia často vyhľadávajú ľudia z miest, ktorí chcú utiecť pred civilizačným ruchom a zvoliť si alternatívnu cestu života na vidieku. Spolu s nimi prichádzajú aj nové myšlienky ako pretvárať krajinu.
V Hrušove sa môžu stretnúť nielen so stále živým tradičným hospodárením, ale aj s moderným starostom, ktorý pre nich buduje infraštruktúru - podmienku novodobého komfortu.
Vidíme tu podoby premeny krajiny v čase. Ako v živom múzeu nosia staršie ženy na ulici kroje a z poľa chodia s konopným batohom. Za posun v čase môže to, že kolektivizácia sem dorazila až v roku 1979, kým väčšina ostatných dedín stratila tradičný charakter už v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
„Boli sme samostatne hospodáriaci roľníci a do sedemdesiatych rokov tu nebola elektrina, pričom vodu nám vozili v autách,“ spomína si starousadlík Anton Lekýr. Dnešní sedemdesiatnici teda ešte hospodárili tak, ako to opisujú v múzeách.
Lazy 21. storočia: Základ je mať dobrú infraštruktúru Čítajte Ich deti zvyčajne chceli študovať a odísť. No zaujímavé veci sľubuje stretnutie "dedovizne", ako tu hovoria starousadlíkom, s prisťahovalcami mladšími o dve generácie. Prichádzajú sem s novým pohľadom a prinášajú nové koncepty - oživujú ľudové remeslá, budujú agroturistiku, venujú sa permakultúre, organizujú workshopy.
Domáci často neveria, že odchovanci blahobytu zvládnu sedliacku drinu. „Mnohí tu pokúpili pozemky, ale neviem načo. Všade majú iba burinu, hmyz a kamene,“ ponosuje sa A. Lekýr. Podľa neho zarastený chotár je vizitka zlého hospodára.
