Pre našu autorku Zuzku Zimmermannovú bol takým impulzom výlet, ktorý jej nabúral tradičnú predstavu o Švajčiarsku (s. 62). Pre mňa to bola nedávna cesta, na ktorej som podobných precitnutí zažila hneď niekoľko.
Zidealizované predstavy o výkonných talianskych autách mi napríklad poopravila malá lancia, trpiaca nevyliečiteľnou dýchavičnosťou v toskánskych kopcoch. Silnejšie však boli ľudské stretnutia.
Z päťdesiatnika, ktorý ma vítal v lietadle Air France, sa vykľul stevard namiesto pilota. V hlavách máme zafixované predstavy mladých letušiek, ku ktorým sa v posledných rokoch pridalo pár gejov.
Tu celý palubný personál tvorili ženy a muži stredného veku. Bolo to zvláštne upokojujúce. Najmä keď sme sa dostali do búrky, ktorá nám zabránila pristáť podľa plánu.
Mala som pocit, že keby sa niečo prihodilo, oni to vyriešia. Veď už majú čo-to odžité i nalietané. Každý je rád v spoločnosti vibrujúcich mladých ľudí, ale v tej chvíli by som nemenila.
Alebo sprievodca na prehliadke v pražskom Břevnovskom kláštore. Tridsiatnik s hlasom, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden televízny moderátor, a prejavom oduševneného profesora histórie ponúkol štvorčlennej skupinke, ktorá zaplatila biednych 80 korún na hlavu, brilantný výklad.
Žiadne turistické historky, ktoré sú aj laikovi podozrivé, ani bezducho odrapkaná prednáška. Pohltili nás fakty, ktoré boli zjavne výsledkom dlhých hodín štúdia archívov, nenásilne premiešané s osobnými skúsenosťami.
Na poďakovanie za najlepší výklad, aký sme kedy zažili, reagoval potešeným úsmevom. Na otázku, či je historik, trochu zahanbene odpovedal: „Nie, ja som tu upratovač.“ Pre takéto zážitky sa oplatí vyjsť z ulity.
