Ešte pred tým, ako sa rozhodol pre strednú školu, chodieval do kultového divadla skoro stále. A to bol asi impulz, ktorý ho pritiahol k profesionálnej práci v divadle.
Na strednej umeleckopriemyselnej škole sa venoval grafike, na Vysokej škole múzických umení sa už Martin Kotúček rozhodol pre scénografiu a kostýmové výtvarníctvo. Zjavne dobre.
O procese ďalšej profesijnej špecializácie však hovorí ako o pomerne zložitej ceste. „Nemal som úplne jasno, či chcem robiť ,handry‘, alebo radšej scénu. Skúšal som rôzne veci, až sa to nejako upratalo. Chvíľu som pracoval s kolegom v televízii, ale rýchlo som pochopil, že to nie je moja cesta,“ vysvetľuje hľadanie vlastnej identity Martin.
A tak sa vydal naspäť do divadla. Tu zas musel hľadať rovnováhu medzi umením a remeslom – cez scenáre. „Pochopil som, že text je pre mňa dôležitý, bez neho neviem vytvoriť ani kostým, ani scénu,“ hovorí a dodáva, že občas dostane do rúk scenár, s ktorým sa nevie celkom stotožniť.
“Bez ohľadu na to, koľko kostým stál, umiera spolu s hrou. Iba niektoré z nich sa využijú v iných divadelných inscenáciách.
„
„Netvrdím, že prácu vtedy zanedbávam, to by bolo neprofesionálne. Snažím sa takým situáciám vyhýbať, ale nie vždy sa mi to podarí. Dlho sa snažím nájsť si cestu aj k veciam, ktoré ma na prvé prečítanie neoslovili. Niekedy však dopredu viem, že zadanie je skôr remeselné. Keď dostanem prácu v jednoduchom muzikáli, tak v ňom nemusím hľadať hĺbku, je to skôr remeselná práca,“ vysvetľuje Martin, ktorý však remeslo nepodceňuje.
Mladú Slovenku šokoval svet haute couture. Dnes oblieka štýlové holandské hotely Čítajte Herci a režiséri
Známy kostýmový výtvarník profesor Milan Čorba hovorieval, že musí vymyslieť kostýmy, v ktorých sa herci budú cítiť čo najprirodzenejšie. „Tak je to asi najlepšie. V poslednom čase sa mi však stáva, že herci sa menia počas tvorby inscenácie. Tí, pre ktorých som kostým nakreslil, ho odmietnu a vezmú si ho iní, s inými postavami."
"Stáva sa aj to, že hotový kostým sa odloží a musí sa robiť nanovo. Ostane príprava a zvyšok sa prerába. Niektorí herci sa chcú obliekať sami. Vtedy som rád, ak sa mi podarí ich aspoň trocha korigovať,“ vraví o svojich skúsenostiach M. Kotúček.
Z hry Fanny a Alexander (zdroj: Archív Martina Kotúčka)Za kostýmy v inscenácii Slovenského národného divadla Fanny a Alexander dostal nedávno prestížnu divadelnú cenu Dosky 2016. Hra Ingmara Bergmana je veľká rodinná sága nazeraná očami detských hrdinov, brata a sestry. Hra získala aj viaceré ďalšie ocenenia. Pri otázke, čím bola iná, Martin zauvažuje.
„Je to syntetická a široká inscenácia. Neviem celkom presne, prečo bola taká oceňovaná, azda zavážilo, že to bola oslava divadla a fungovali v nej aj iné médiá. Hra vychádza z Bergmanovho života, ktorý bol tiež rozštiepený medzi filmom a divadlom."
"Nebola to klasická inscenácia, nové médiá ju oživili napriek tomu, že veľká časť výpravy pripomínala tradičné, realistické divadlo,“ vysvetľuje. Na túto prácu spomína Martin rád.
„Možno aj preto, že Marián Amsler je asi najlepší režisér, akého som stretol. Myslím si, že je natoľko citlivý, že sa s ním ani nedá robiť zle.“ Pri návrhu scény alebo kostýmov je podľa M. Kotúčka najdôležitejšia práve komunikácia s režisérom. Dodáva, že k M. Amslerovi sa šťastným zásahom osudu dostal s diplomovým predstavením na škole.
Bola to hra Ivanov, ktorá dostala „Dosku“ ako objav roka. Hra Antona Pavloviča Čechova je dráma muža, ktorý mohol mať všetko, ale nedokázal preto urobiť nič, lebo vyhorel príliš skoro.
