Tomáš Hulík: Príroda je viac ako šťastie konzumu

Tomáš Hulík nie je dobrodruhom z donútenia. Fotografie a filmy, ktoré produkuje, sú krásne, niekedy varujú, inokedy nútia zamyslieť sa.

Je sloboda v práci pre vás dôležitá?

Väčšina mojich študentských kolegov robí niečo celkom iné, ako vyštudovali, takže v tomto máme rovnaký osud. Nezamestnal som sa ale v žiadnej firme, som v slobodnom povolaní. Neviem si predstaviť, že by som pracoval od – do a nemal slobodu rozhodovania sám za seba. Obaja rodičia sú výtvarníci, takže som vedel, čo takýto spôsob života znamená. Neobsedel by som na úrade s pečiatkou v ruke, zahrabaný v hŕbe papierov. V prírode, v bezprostrednom kontakte s ňou sa mi život javí zaujímavejší.

Vypnúť reklamu

Článok pokračuje pod video reklamou

Zapnúť zvukVideo reklama

Sokoliar v Mongolsku (zdroj: Tokmáš Hulík)

Fotografujete od svojich študentských čias. K filmu ste sa dostali cieľavedome, alebo to bola náhoda?

Prvé skúsenosti s fotoaparátom som mal dlho pred vysokou školou. Filmovať som začal na fakulte. Mali sme tam veľmi dobrú kameru. Bol som lenivý zapisovať si pozorovania. Pamätám si, že som sa vtedy zaoberal bobrami. Nakrúcal som si ich správanie, život. V tom čase boli bobry vzácne zvieratá. Prakticky nik nemal kvalitné zábery. Do vysokej filmárskej sféry som sa dostal vďaka spolupráci s rakúskou vedeckou špičkou.

Spolupracujete s významnými magazínmi ako National Geographic, Geo, s viacerými televíziami. Pracujete na zákazku, alebo máte celkom voľné ruky?

Vo väčšine prípadov sám ponúknem materiál, ktorý mám prakticky hotový. Vydavatelia majú ponúk veľa, takže si vyberajú. Mojou vstupenkou do National Geographic bola práve práca s bobrami. Film som poslal do českej redakcie, neskôr som pre nich pracoval na niekoľkých ďalších témach.

Texty si píšete sám?

Áno, pripravujem ich sám.

Nezvádza vás vzdelanie k príliš odbornému vyjadrovaniu? Ako vzniká kompromis, keď laik rozumie a odborník sa neurazí?

Sám mám radšej ľahšiu formu, baví ma písanie pre „normálnych“ ľudí. V odborných textoch je veľa cudzích slov. Myslím si, že poslaním je priblížiť krajinu, život zvierat vyslovene zrozumiteľnou formou. Zrozumiteľnosť nie je ľahká vec.

Ktorú z expedícií považujete za najvydarenejšiu?

Takmer vždy je to tá posledná, ale mám rád aj celkom prvú.

Aká bola?

Partia študentov – mali sme vtedy osemnásť, devätnásť rokov – sa vybrala na ruský Ďaleký východ až do Vladivostoku. Rodičia neboli nadšení. Cesta mi však dala veľa do života, je to základný kameň mojej kariéry, bez nej by som dosiahol určite menej, ako sa mi napokon podarilo. Skúsenosť ma naučila samostatnosti, lebo sme tam existovali v hraničných, často vyhrotených podmienkach. Bola to škola života. Mrzí ma len to, že som vtedy nemal také fotografické oko, aké mám dnes. Zaujímavá bola každá nasledujúca cesta. Dlho som sa bránil Afrike. Odmietal som ju, lebo sa mi zdalo, že všetci tam už boli, že je odtiaľ milión fotografií a kilometre filmu.

Napokon vás zlomila zvedavosť?

Hneď v prvý deň som si búchal hlavu o strom a vyčítal si, prečo som do Afriky nešiel skôr. Tento kontinent sa nedá slovami opísať, je to fenomén. Treba ho zažiť. Nie nadarmo sa o Afrike hovorí, že sa vryje pod kožu. Mne sa to stalo, som chytený v osídlach Afriky.

Máte aj iné miesta na zemi, ktoré vás fascinujú?

Rád chodím napríklad do Mongolska. Je to nádherná krajina. Je veľa miest, kam chodím rád. Vyhľadávam veci a javy, o ktoré sme sa už pripravili, alebo sa o ne pripravujeme.

Cestovanie je iste krásne. Všetko však niečo stojí.

Nie je to až také komplikované. Nejaké euro zarobím a všetko, čo ostane po odpočítaní nevyhnutných výdavkov, slúži na financovanie ciest a projektov. Nemá zmysel držať peniaze v banke, oveľa cennejšie ako úroky sú pre mňa zážitky z ciest. Nepotrebujem nové autá, byty, závislý som len od zážitkov.

Máte predstavu o výsledku práce už v tom čase, keď na cestu odchádzate?

Nie vždy si nalinkujem, čo chcem dosiahnuť. V prvom rade je zábava – aj keď to asi nie je celkom dobré slovo – a príležitosť dobre si zafotiť. Vyhľadávam lokality, kde ešte aj dnes možno nájsť divé zvieratá a neporušenú prírodu. Snažím sa intenzívne absorbovať dojmy, s ktorými sa doma už nemám šancu stretnúť.

Zvieratá, napríklad levy či gepardy, na fotografiách vyzerajú ako prítulné mačky. Je nebezpečné fotografovať ich?

Neviem, či je to nebezpečné. Mne sa zdá nebezpečnejší pohyb v civilizácii, kde vás ohrozujú autá, chémia a veľa iných vecí. Nebezpečná je aj nevyspytateľnosť ľudí. Keď človek dodržiava základné pravidlá divočiny a rešpektuje správanie zvierat, tak ich fotografovanie nie je nebezpečné. Pokiaľ napríklad nevystúpite z auta niekde medzi levmi, nič sa nestane. Samozrejme, môžu nastať neočakávané situácie. Ale to sa môže stať aj doma, v slovenských lesoch.

Leopard škvrnitý (zdroj: Tomáš Hulík)

Levy nemáme, takže sa bojíme medveďa?