Zakazovať fotografovanie nemá štýl v čase, keď vymieňanie si obrazových informácií je bežná súčasť života.
Zákaz fotografovania v kostoloch u nás nemá žiaden rozumný dôvod. Strážcovia tohto nezmyslu napríklad tvrdia, že ak by si to len tak hocikto odfotografoval, mohol by s obrázkom od nich obchodovať. Dobre by ho predal.
Možno by dal vyrobiť pohľadnice a zarábal by nekresťanské peniaze. Okrem toho, kostol je podľa nich súkromný majetok.
Najposielanejšia esemeska
Zvláštny argument je aj vysvetlenie, že najprv príde niekto s fotoaparátom, zaznamená si, čo všetko je v chráme. Vzápätí príde banda zlodejov a všetko cenné skončí v rukách priekupníkov a na čiernom trhu. Preto vždy prekvapuje, že vo svete smerom na západ od nás je to úplne inak.
So zákazom fotografovania by neuspeli ani v najvýznamnejšom katolíckom chráme, Katedrále sv. Petra vo Vatikáne. Počas posledného pápežského pohrebu Jána Pavla II. si ľudia fotografovali aj jeho vystavené telo. V tom čase bolo najposielanejšou esemeskou.
Niekde v Nemecku
Mesto Passau, niekedy nazývané aj Pasov, leží na sútoku riek Dunaj, Inn a Ilz. Staré mesto sa rozprestiera práve tam, kde sa zlievajú. Občas ho vďaka tomu vyplaví veľká voda. Najmä vtedy, keď sa rozvodnia Inn s Dunajom. Okrem troch riek je v Passau aj niekoľko kostolov. Silným katolicizmom to zaváňa z každej strany. Hovorilo sa dokonca, že je jednoduchšie stať sa v Ríme pápežom ako tu biskupom.
Na rozdiel od iných kostolov sú však tunajšie staré chrámy na pohľad iné. Je v nich akoby viac svetla. Sú zväčša nabielo namaľované a nepôsobia ťažkým dojmom. Na nádvorí Dómu svätého Štefana pod hrobkami pobehujú a pokrikujú po sebe deti.
Našťastie v meste pápežskejšom ako pápež ešte v kostoloch na možnosť niečo zakazovať neprišli. Ľudia si spokojne fotografujú, koľko sa im zažiada. Tak trochu mi tam chýbal ten pocit, že každú chvíľu môže ktosi vyskočiť spoza stĺpa a osopiť sa na mňa.
Len som sa okolo seba pozeral, kto z návštevníkov bude zajtra predávať pohľadnice a na koho vonku čakajú komplici.