Oleg Sencov doteraz nakrútil jediný film Gamer (2011). Po anexii Krymu v roku 2014 ho zatkli a odvliekli do Moskvy. Stal sa symbolickou, aj keď neprítomnou, postavou Berlinale, 67. ročníka medzinárodného filmového festivalu.
Návrat do Montauku.
Sedemdesiatročný nemecký režisér Volker Schlöndorff nakrútil film Návrat do Montauku (Return to Montauk). Film bol zaradený do medzinárodnej súťaže festivalu. Má medzinárodné obsadenie a rozpráva sa v ňom po anglicky. Na festivale ho privítali s rozpakmi ako citovo prázdny a neúprimný.
Režisér V. Schlöndorff ho nakrútil v nemecko- -francúzsko-britskej koprodukcii ako poctu švajčiarskemu dramatikovi Maxovi Frischovi. Obaja umelci si boli blízki. Spoznali sa počas nakrúcania Schlöndorffovho filmu Homo Faber. Bolo to v čase, keď bol M. Frisch na sklonku života a mal za sebou dve vzplanutia k oveľa mladším ženám.
Ocenené filmy
Hlavnú cenu tohtoročného Berlinale – Zlatého medveďa – si odniesli producenti maďarskej romantickej tragikomédie Testről és lélekről (O tele a duši) scenáristky a režisérky Ildikó Enyediovej. Víťazná snímka získala aj tri ďalšie vedľajšie ocenenia – od medzinárodnej federácie filmových kritikov, od ekumenickej poroty a tiež cenu Label Europa Cinemas.
Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera za hraný film si prevzala poľská scenáristka a režisérka Agnieszka Hollandová za poľsko-nemecko-česko-švédsko-slovenský film Cez kosti mŕtvych.
Dráma s prvkami trileru i čierneho humoru sa odohráva na česko-poľskom pomedzí, kde miestna „smotánka“ usporadúva bez ohľadu na sezónu poľovačky na všetko, čo sa hýbe. Až jedného dňa začnú papaláši záhadne zomierať – na veľkú radosť penzionovanej inžinierky Janiny, ktorá v horách márne hľadala pokoj a čistú prírodu.
V súťaži filmov pre deti a o deťoch Generation Kplus pririekla detská divácka porota Krištá ľov ého medveďa slovenskej režisérke Ivete Grófovej za snímku Piata loď.
Komplikované vzťahy so ženami oboch mužov zbližovali. M. Frisch o svojich dvoch mladých priateľkách napísal autobiografiu Montauk. V. Schlöndorff sa ním inšpiroval. Návrat do Montauku si zachováva črty príbehu M. Frischa. Odohráva sa počas niekoľkých dní v New Yorku a na Long Islande.
V. Schlöndorff sa snaží vyrovnať predovšetkým so svojím životom a tvorbou. Držiteľ Zlatej palmy z Cannes a amerického Oscara za film Plechový bubienok rozpráva o piatich dňoch Maxa Zorna, známeho švédskeho spisovateľa, žijúceho v Berlíne. Hrá ho švédsky herec Stellan Skarsgård. Max číta v newyorskej verejnej knižnici zo svojho nového románu. Sprevádza ho mladá čiernovlasá priateľka Clara (Susanne Wolffová). Ona žije v New Yorku, on v Berlíne.
“Všetci traja starí muži z tohtoročného Berlinale majú peniaze, prežili pestrý život a ženy sú pre nich skôr estetické obohatenie než bytosti na trvalý vzťah.
„
Zrazu sa všetko zmení. Spisovateľ nechá Claru a vyhľadá svoju dávnu lásku z Drážďan. Zoznámil sa s ňou po páde Berlínskeho múru. Rebecca Epsteinová (Nina Hossová) je pôvodom zo socialistickej Nemeckej demokratickej republiky. Zorn sa snaží nadviazať na dávne city, ale priepasť medzi oboma milencami je už príliš veľká.
Fantastická žena
Čilský režisér a scenárista Sebastián Lelio nakrútil film o vzťahu starého boháča a mladej ženy. Zatiaľ čo u V. Schlöndorffa zostáva sexualita na okraji, pre S. Leila je v centre diania. Čilsko-španielsko- nemecký film Fantastická žena (Una Mujer Fantástica) je precízny portrét transsexuálky Mariny, ktorú hrá čilská transsexuálna herečka a operná speváčka Daniela Vegová, ktorá sa narodila ako muž.Bolo to gesto súčasnosti, v ktorej by si nejednotná Európa rada zahrala svetovú rolu. Zatiaľ skôr čaká, čo urobia Donald Trump a Vladimir Putin.Marina má pomer s Orlandom (Francisco Reyes) a plánuje s ním výlet k vodopádom Igazú. Ten sa však nikdy neuskutoční.
Fantastická žena (zdroj: Filmový festival Berlín)Orlandovi sa po milovaní urobí nevoľno. Marina ho sprevádza do nemocnice, kde Orlando zomrie. Marina, ktorá bola dlho jedinou Orandovou partnerkou, je zrazu konfrontovaná s nenávisťou jeho rodiny. Nesmie ísť ani na pohreb a pripravia ju o to, čo jej Orlando venoval. Musí absolvovať aj ponižujúce vyšetrovanie na úrade pre sexuálne násilie. Policajtovi len ťažko dochádza, že meno v jej identifikačnej karte je Daniel.
Čudní vtáci
Tretia láska starého muža je Vivienne vo filme Čudní vtáci (Drôles d‘Oiseaux) francúzskej režisérky Élise Girardovej. Dievčina je trochu zvláštna, neistá existencia. Presťahovala sa do Paríža a náhodou sa zoznámila so sedemdesiatročným majiteľom antikvariátu Georgom (Jean Sorel), ktorý má temnú minulosť. Možno spolupracoval s mafiou a na antikvariáte mu nezáleží.
Čudní vtáci (zdroj: Filmový festival Berlín)Vivienne sa do neho zamiluje. Pomáha mu v obchode a počúva jeho cynické a „samozožieracie“ reči. Rada číta knihy Marguerite Durasovej a Virginie Woolfovej. Knihy sú pre ňu posvätné. Pre Georga je to len súbor slov. Dáva jej peniaze a jedného dňa zmizne. Malá parížska etuda sa odohráva na oboch brehoch Seiny, pod platanmi a v kaviarničkách.
Všetci traja starí muži z tohtoročného Berlinale majú peniaze, prežili pestrý život a ženy sú pre nich skôr estetické obohatenie než bytosti pre trvalý vzťah. Mimochodom, Vivienne hrá Francúzska Lolita Chammahová, dcéra herečky Isabelle Huppertovej a režiséra Ronalda Chammaha. Tridsaťtriročná Lolita si už zahrala niekoľko úloh.
Má však problém s matkou, s ktorou ju diváci porovnávajú. Povedala, že ju deprimuje hovoriť o nej. Túži po umeleckej suverenite, k akej sa dopracovala Chiara Mastroianniová, dcéra Catherine Deneuvovej a Marcella Mastroianniho.
Súdny proces
Dokument ruského režiséra Askolda Kurova Súdny proces: Ruský štát vs. Oleg Sencov (The Trial: The State of Russia vs. Oleg Sentsov) nakrútili v estónsko- poľsko-českej koprodukcii.
Jeho ťažiskom je inscenovaný proces v Rostove na Done, kde bol režisér označený za človeka sympatizujúceho s fašizmom a za strojcu teroristických útokov na Kryme. Odsúdili ho na dvadsaťročné väzenie. Trest prijal so stoickým pokojom.
„Bránili sme sa a zvíťazili sme,“ hovorí o revolúcii na Ukrajine.
„V Rusku to skôr či neskôr bude podobné,“ dodal. Na berlínsku premiéru prišiel Sencovov ruský obhajca, príbuzní a priatelia. Bokom nezostal ani Blízky východ. Film belgického režiséra Philippa van Leeuwa Insyriated ukazuje život jednej rodiny v bytovke na okraji Damašku, z ktorej sa všetci odsťahovali.
Všade naokolo sú ostreľovači. Front je len kilometer a pol vzdialený. Rodina sa snaží zabezpečiť si potraviny a vodu. Všetko sa krúti okolo prežitia na niekoľkých štvorcových metroch.
Veľkí priaznivci
Film Mladý Karol Marx (Le Jeune Karl Marx) Raoula Pecka nakrútili vo francúzsko-nemecko-belgickej koprodukcii. Hrá v ňom aj Čech žijúci v Taliansku Ivan Franěk. R. Peck sa narodil na Haiti, vyrastal v Kongu, vyštudoval v Berlíne a žije v Paríži.
Mladý Karol Marx (zdroj: Filmový festival Berlín)Sám sa považuje skôr za občianskeho aktivistu. Nakrútil film o zavraždenom konžskom politikovi Patriceovi Lumumbovi či o americkom spisovateľovi Jamesovi Baldwinovi. „K filmu som sa dostal cez politiku,“ povedal. „Boldwin aj Marx vyšli z módy. Ale teraz vidíme, že majú čo povedať aj dnes.“
Revolučný film o K. Marxovi a o nevyhnutnosti zmeniť spoločenský systém si našiel v Berlíne veľkých priaznivcov. Po festivale sa dostáva do distribúcie.
Odvrátená strana
Ďalší filmový revolucionár je fínsky režisér Aki Kaurismäki, ktorý sa s filmom Na odvrátenej strane nádeje (The Other Side of Hope) dostal do medzinárodnej súťaže. Do Helsínk prichádza loďou sýrsky utečenec z Poľska, odkiaľ ho vyhnali náckovia. Do Európy sa dostal balkánskou trasou. Lode sú vo všetkých Kaurismäkiho filmoch symbolické. Sú to vlastne ľudia bez stáleho prístavu, stále v pohybe.
Na odvrátenej strane (zdroj: Filmový festival Berlín)Paradoxné je, že sám režisér je odporca globalizácie, milovník lokálnych kultúr a myslí si, že pokrok sa mal zastaviť niekde pri faxe. Vo svojom novom filme sa jednoznačne postavil na stranu sýrskeho vydedenca Khaleda (Šervan Haji).
Podobne ako v doterajších filmoch je fanúšikom outsiderov. Iných hrdinov ako utečencov Kaurismäki ani nepozná. Režiséra privítali v Berlíne s ováciami postojačky. Na tlačovej konferencii nemlčal, ako je to jeho zvykom, ale hovoril o Európe, utečencoch a ľudskosti. Dokonca žartom povedal, že svojím filmom chce zmeniť svet.
“Môžeme postaviť steny, ale nimi sa migrantom neubránime, skôr len skryjeme vlastné zločiny.
„
„Duchovná podstata Európy spočíva v súcite. Vo Fínsku sme prijali veľa utečencov, ale zrazu ich považujeme za nepriateľov. V Európe nevidím žiaden kultúrny obrat, ktorý by vznikol pre utečencov. Môžeme postaviť steny, ale nimi sa migrantom neubránime, skôr len skryjeme vlastné zločiny,“ povedal.
Kaurismäkiho film je úsporný a vtipný. Zodpovedá realite, v ktorej chýbajú súcit, humanizmus a medziľudské hodnoty. Aj film slovenskej režisérky Ivety Grófovej Piata loď vyjadruje podobné humanistické posolstvo ako snímka A. Kaurismäkiho. Aj keď v nej nenájdeme utečencov, ale malé deti zo Slovenska.
Aj ony sú bez domova a nikomu na nich priveľmi nezáleží. Možno to film pomôže zmeniť.
