Miestne úrady jej však dali na výber – buď ona, alebo škola. Ale neodišla úplne, vrátila sa vďaka výskumu. Emília Bihariová žila osem mesiacov medzi polokočovnými pastiermi z etnika Datogov.
Prečo ste sa rozhodli odísť do Tanzánie?
Dozrel čas na zmenu, chcela som ešte cestovať, spoznávať svet. Keď som v Ríme študovala taliančinu, spriatelila som sa s tanzánijským kňazom a povedala som mu, že raz ho prídem navštíviť. Sľub som splnila až o desať rokov, keď som jedného dňa dala s kamarátkou v práci výpoveď. Kúpili sme si spiatočnú letenku do Tanzánie s návratom o tri mesiace. Vtedy som ešte netušila, že z troch mesiacov budú štyri roky. S miestnym kňazom sme sa dohodli, že vo farnosti otvoríme anglickú škôlku pre deti. V nedeľu to oznámil v kostole a v pondelok sme začali učiť.
Keď sme otvárali škôlku v Rwande, zo dňa na deň tam prišlo vyše sto detí. Mali ste podobný zážitok?
Áno, spočiatku sme boli veľkou atrakciou, ľudia sa na nás chodili pozerať. Oblasť bola ďaleko od turistických trás a „bieli“ boli raritou. Neskôr si na nás zvykli. Nemali sme žiadnu budovu, učili sme pod stromom alebo na krytej verande. Otvorený priestor bol náročný na sústredenie. Stačilo, aby okolo prešla mačka a deti ju začali naháňať. Začiatky boli ťažké, škôlkari nerozumeli angličtine a my sme neboli profesionálne učiteľky. Ale prišla nás zaškoliť kamarátka a aj vyučovací materiál sa s každou návštevou postupne nabaľoval. Neskôr sme tiež externe študovali pedagogiku.
