Podobné je to s ďalším ovocím. Na Slovensku je veľa zanedbaných sadov, ktoré zdravú domácu rozmanitosť chutí ovocia ešte vedia poskytnúť. Starostlivosť o ne je však teraz viac o altruizme ako o biznise. Podnikanie v tejto sfére len čaká na objavenie.
Staré odrody sú v in. Aj máte sklony uveriť, keď sa na prednáške Andrey Uherkovej s týmto názvom v trendovom bratislavskom Kultúrnom centre Dunaj zapozeráte do záberov nádherného ovocia, vypočujete si nadšený výklad, ochutnáte sušené jablká a možno si aj kúpite vrúbeľ a zasadíte v záhrade.
S Andreou a ďalšími propagátormi starého ovocia sa môžete stretnúť na jarmokoch a ďalších akciách.
Vo víne sme sa v uplynulých desaťročiach stali gurmánmi, no v ovocí nám treba pripomínať, že máme alternatívu chuťovej uniformity, sady so starými odrodami sú ešte stále tu. „Ľuďom treba vysvetľovať, čo sú skutočné jablká, aké majú vlastnosti v porovnaní s prešľachtenými odrodami z plantáží, ktoré vo veľkom distribuujú supermarketové siete,“ hovorí k tejto téme Jaroslav Hric z neziskovej organizácie Gemerské grúne, ďalší propagátor starých odrôd.
Osveta je však iba jedna stránka veci. Profit sa cez príbehy dvoch nadšencov – jedného zo staršej a jedného z mladšej generácie – pozrel, ako to vyzerá v teréne so starými sadmi.
Záhradkár, ktorý prekoná profesionálov
Ján Vigoda
Sme v „siedmom nebi“, v záhradkárskej osade neďaleko Rimavskej Soboty. Ján Vigoda ukazuje ovocné stromky sadené v dlhých radoch – jablká, hrušky, marhule, čerešne i vzácne oskoruše – a je spokojný, že aj vlaňajšie štepy sa ujali. Je ich spolu okolo 1 600, druhov zhruba dvesto. „Hľadanie starých odrôd je veľký zážitok. Keď dostanem echo, aj samotné dohľadanie je vzrušujúce,“ opisuje J. Vigoda.
„Stromy potom zdokumentujem, vezmem im vrúble, zaštepím ich a zasadím,“ opisuje pôvod stromčekov, ktoré pochádzajú z celej gemerskej oblasti. Mapovanie starých odrôd bolo záhradkárske hobby J. Vigodu, bývalého mechanizátora na dôchodku, už dávno predtým, ako vznikla škôlka drevín, ktorú volá „siedme nebo“.
Ján Vigoda (zdroj: Klaudia Lászlóová)Na pozemku, ktorý mu poskytol kamarát na okraji Rimavskej Soboty, v susedstve viliek s pokoseným trávnikom „vytŕča“ jeho súkromná škôlka, kde sú najmä moruše a oskoruše – zabudnuté ovocie. „Oskoruší som našiel v tomto kraji dovedna jedenásť.“
Jarabina oskorušová rodí plody podobné malým hruškám, sú trpké a konzumovať sa dajú, až keď ich chytí mráz. Má vzácne tvrdé drevo a patrí k najdlhovekejším ovocným stromom, dožíva sa aj sedemsto rokov.
