Bol to symbolický vzdor umenia proti tým, ktorí ho chcú ničiť.
Ľudia, ktorí umenie ničia, sú rovnakí ako jezuiti, keď v 17. storočí pálili knihy, alebo talibanci, ktorí rúcali Budhove sochy v afganskom Bamijáne v roku 2001. Aj o tom bol jeden z filmov. Súťažné filmy boli zamerané predovšetkým na silu umenia.
“Nesústredili sa na reflexiu aktuálnych udalostí vo svete, o to viac ponúkli pohľad na stav súčasnej kinematografie.
„
Nesústredili sa na reflexiu aktuálnych udalostí vo svete, o to viac ponúkli pohľad na stav súčasnej kinematografie. Skupinová fotografia 113 filmárov k sedemdesiatemu výročiu festivalu sa tento rok stala symbolom lásky k filmu, rovnako ako momentka s Kirsten Dunstovou a Nicole Kidmanovou, ktorá objíma Elle Fanningovú ako vlastnú dcéru.
Tieto zdanlivé detaily pripomenuli šťastné časy festivalu, keď sa všetko krútilo okolo filmu a umenia a o násilí sa len teoretizovalo. Dokonca aj súťažná snímka Obávaný (Le redoutable), ktorú nakrútil Michel Hazanavicius o nestorovi francúzskej kinematografie Jeanovi-Lucovi Godardovi, sa sústredí na režisérovu nekonvenčnú filmovú reč a nadčasové ľavicové ideály. Majú platnosť dodnes, najmä pre mladú generáciu.
Určite nie náhodou v medzinárodnej súťaži premietali aj poetickú drámu japonskej filmárky Naomi Kawaseovej Žiara (Hikari), zaoberazujúcu sa silou obrazu v predstavách spisovateľky, ktorá píše audioscenáre pre nevidiacich divákov.
