Majú ešte tradičné remeslá na Slovensku svoje miesto? Je vôbec niekto, kto sa im chce venovať, keď každý by najradšej robil manažéra? Ešte stále sú na Slovensku ľudia, ktorí svoj život zasvätili remeslám, tradičným výrobám a poctivej ručnej práci.
V rámci aktivity piva Velkopopovický Kozel, sme navštívili (a odmenili) dvoch poctivých remeselníkov. Petra Otrubu zo Zázrivej a Tibora Koblíčka z Cinobane.
Umelecký kováč Otruba: Na kalenie železa je dobrý aj slnečnicový olej
Do Zázrivej sme prišli ráno. Bolo pol desiatej a my sme práve minuli odbočku do časti Biela.
"Asi sme tam mali odbočiť," skonštatoval fotograf Jakub, navigátor amatér.
Otočili sme sa a museli sa vrátiť niekoľko kilometrov, aby sme vošli na správnu cestu. Cesta nás viedla dolinou medzi stromami, pred nami sa v diaľke týčil Veľký Rozsutec osvetlený ranným slnkom. Vošli sme do dediny, po ľavej strane potok, po pravej strane tehlové domy, tu a tam aj tradičné drevenice. Práve oproti jednej z nich na ľavej strane cesty, bolo niečo, čo by sa asi najskôr dalo nazvať ako garáž. Pred plechovými dverami stál muž v oranžovom tričku s vlasmi zviazanými "na vianočku" a s malým chlapcom, ktorý mu asistoval pri oprave elektrickej kosačky.
Vystúpili sme z auta a pozdravili Petra Otrubu (31), umeleckého kováča zo Zázrivej. Hneď nás privítal a zaviedol do garáže, ktorá nebola žiadnou garážou, ale kováčskou dielňou. Opýtal sa nás, či má pre nás rozohriať vyhňu, aby sme videli, ako vyzerá ozajstné kováčstvo. Bola by škoda odmietnuť.
(zdroj: Jakub Čaprnka)Hneď začal kmitať okolo vyhne, ktorá predstavovala veľký plechový digestor a kovový stôl s miestom uprostred, kam nasypal kováčske uhlie. Na podpálenie použil kus niečoho, čo vyzeralo ako špinavá handra. Išlo mu to od ruky. S nadšením nám rozprával o svojej práci, o svojom živote, o svojom remesle. Bolo vidno, že je vo svojej práci nielen dobrý, ale že ho aj baví a nevie si predstaviť, že by vo svojom živote robil niečo iné.
"Dalo by sa s takým uhlím aj grilovať?"
"Asi dalo. Ale netuším, ako by to chutilo."
Kým sa pripravoval oheň, poobzerali sme sa. Dominantou kováčskej dielne bola stokilová kovadlina pripevnená oceľovými skobami ku pňu s metrovým priemerom. Hneď pri dverách mal položené kovové ruže, ktoré pripravil na jarmok a troch plechových folklórnych hudobníkov, ktorých zas pripravil pre suseda na zakázku.
Pod oknom mal na stolíku pripevnený starý notebook, kde mal práve otvorený Youtube. Pod stolom bola položená krabica s vlastnoručne robenými nožmi.
Podali sme mu balík, ktorý mu poslal Velkopopovický Kozel, ako odmenu za poctivú prácu. Našiel v ňom poďakovanie, ručne robený krčah od p. Virága, aj dve plechovky piva. Potešil sa, krčah si poobzeral, položil ho na stôl a hneď si do neho nalial pivo.
Ako sa vôbec človek stane kováčom?
"Ku kováčstvu som sa dostal cez otca. Vyrába plechové zvončeky." Peter vyštudoval umelecké kováčstvo v Kremnici, jeho brat sa stal rytcom. Pri kovoch má celú rodinu.
(zdroj: Jakub Čaprnka)Pahreba sa rozhorela (trošku jej pomohol acetylénom z bomby) a strčil do nej hlavicu sekery.
"Kováčstvu sa venujem už 16 rokov." Na chvíľu sa zamyslel, ako keby premýšľal, koľko má vlastne rokov. "Vtedy som začal pomáhať otcovi. Otec predtým chodieval po stavbách, potom to však nechal. Našiel si knihu, podľa ktorej začal robiť zvonce. Mama sa ho pýtala, či sa nezbláznil."
Zatiaľ sa sekera v pahrebe začínala červenať. Na krk si zavesil koženú zásteru, na ruky natiahol kožené rukavice a do ľavej ruky chytil železné kliešťe. Sekeru z pahreby vytiahol a položil na kovadlinu. Železnou kefou odstránil zo železa nečistoty a s kladivom po nej udieral, dokým železo opäť nestmavlo. Kov sa pod údermi kladiva viditeľne ohýbal a iskril.
Peter Otruba nie je veľký chlap. Dokonca z celého ročníka, z dvadsiatich spolužiakov, bol najmenší. Napriek tomu, ako jediný pri kováčstve aj zostal.
Každý jeho úder bol precízny a plný sústredenia. Vypracované svaly na rukách sa mu napli zakaždým, keď kladivo dopadlo na kov.
Viete, ako sa vo filmoch železo kalí tým, že sa ešte žeravé strčí do vody? Dá sa to s vodou, ale aj s olejom.
(zdroj: Jakub Čaprnka)"Použili by ste aj slnečnicový olej na vysmážanie?" opýtal som sa žartovne.
"Ten je na to úplne skvelý," vážne odpovedal.
Potom nám ukázal ruky, ktoré mal na mnohých mestach začervenané od popálenín, či už čerstvých, alebo starších. Raz sa zranil a doktor mu povedal, že nebude môcť dva týždne robiť.
"Na ďalší deň som bol v práci. Robota mi stála."
Vo voľnom čase zvára, tepe a skúša si veci len tak sám pre seba. Ukázal nám svoje nože z chýrnej damaškovej ocele (ide o dlhotrvajúci proces vrstvenia a kalenia ocele), tiež nám ukázal krúžkovú košeľu, ktorú jednu zimu vypletal, keď bol chorý. A tak isto meče, ktoré si tiež vyrobil.
(zdroj: Jakub Čaprnka)Väčšinu času však opravuje nástroje ľuďom z okolia, alebo pripravuje kúsky, ktoré potom na jarmokoch predáva.
"Mám rád celkovo prácu so železom. Aj tepanie, aj tvrdé búchanie po železe. Keď dva týždne búcham, potom si oddýchnem pri tepaní." Povedal, keď sme sa pýtali na to, čo má na svojej práci najradšej.
Výrobca ľudových hudobných nástrojov Koblíček: Svoju ženu do dielne nesmiem pustiť
"Meškáte." S úsmevom nám oznámil Tibor Koblíček (80), keď nás videl pred bránou, kde sme pár sekúnd hľadali zvonček.
Do Cinobane, časti Turičky, sme dorazili s miernym meškaním, keďže sme zvolili síce kratšiu, ale o to viac rozbitú cestu z Lovinobane. Turičky ležia necelých 20 kilometrov severne od Lučenca na strednom Slovensku.
(zdroj: Jakub Čaprnka)Majster nás už netrpezlivo vyčkával, preto nás jeho poznámka nezaskočila. Pozval nás do domu a usadil nás ku stolu. Miestnosť vyzerala ako jedáleň. Mala stôl, tri stoličky, kachle a veľkú skriňu. Nábytok však bolo ledva vidno, keďže všade ležali hudobné nástroje: fujare, píšťaly, lesné rohy, ozembuchy, gajdy, lutny, husličky a aj jedna ninera - tradičný stredoveký hudobný nástroj, na ktorom sa hrávalo na jarmokoch. Hneď sa o svojich nástrojoch rozrozprával.
"Na gajdách robím všetko. Zarežem kozu, stiahnem z kože, opracujem ju. Drevo vyrezávam a aj s mosadzou pracujem." Pri tom sa pozrel na svoje gajdy položené na stoličke. Iba ťažko sa predstavuje, ako dlho musí trvať vyrobiť jedny gajdy obsypané drobnými detailami v dreve, aj v mosadzi.
Jeho syn, päťdesiatnik, vyrába husličky. Vnuk a vnučka sa už hudbe a výrobe nástrojov nevenujú.
(zdroj: Jakub Čaprnka)"Vnučka má 18 a chce ísť študovať do Dánska. Vnuk zas študuje na vysokej škole..." Chvíľu premýšľal a potom povedal názov nejakého odboru.
"Mám vám niečo zahrať?" opýtal sa a my sme prikývli.
Najprv do ruky chytil píšťalu (takzvanú koncovku), dlhú asi pol metra, avšak bez dierok. Dlaň priložil zo spodnej strany a zafúkal do nej. V celom dome sa rozozvučala hudba. Potom chytil do rúk gajdy. Chvíľu ich fúkal, dokým nevydali prvý zvuk. Potom ich strčil pekne pod pazuchu a začal hrať. Držal ich pevne, ale jemne. Ku svojim nástrojom má viditeľnú úctu.
(zdroj: Jakub Čaprnka)"Do dieľne vás ale nemôžem zobrať. Mám tam strašný bordel." Po chvíli prehovárania však dovolil. Dielňa bola menšia budova hneď pri dome. Pred ňou boli uložené rôzne drevá, ktoré tiež raz budú hrať. Hneď oproti dverám dielne bol veľký kovový sústruh a pod ním kopa čerstvých pilín. Posadil sa za stôl a povedal:
"Na stole je všetko, čo potrebujem. Kebyže to poukladám, o dva týždne už nebudem vedieť, čo kde mám. Preto sem nikdy nemôžem pustiť ženu," povedal s úsmevom.
Na malej stoličke v rohu pod oknom obklopený stovkami drobných i väčších nástrojov vyzeral ako vo svojom prirodzenom prostredí. Iba ťažko sa dajú predpokladať tie desiatky tisíc hodín, ktoré tu musel stráviť výrobou píšťaliek, lesných rohov či fujár.
"Ako ste vydržali toľko rokov vyrábať nástroje? Prečo vás to nemrzelo?"
"Stále ma to baví. Najprv som vyrábal fujary a aj na ne hrával. Potom som videl, ako niekto vyrába husličky, tak aj ja som to chcel dokázať, že to zvládnem. Drží ma to a baví ma to. Je to pre mňa aj o priateľstvách, ktoré som si počas toho vytvoril."
Jeden menší roh (vyrobený z kravského rohu) ešte nemal úplne dokončený. Chytil do ruky malé dláto a chvíľu do neho ryl, aby sme si vedeli predstaviť tú drobnú, precíznu prácu, ktorá ide do každého jeho nástroja.
(zdroj: Jakub Čaprnka)"Ako vaša žena znáša, že ste tu celý deň?"
"No, chápe to. Už nemá pätnásť, aj ona má svoje roky. Ráno sa rozlúčime o 7:15, pripraví mi raňajky a tie si dám tu, lebo počúvam rozhlas. Na obed mi donesie obed a o piatej idem hore do nového domu, kde treba nakosiť trávu zajacom. A ona má na starosti paradajky, papriky a všetko možné."
Rozprával nám o volejbale a aj o tom, ako chodieval za dievkami do Lučenca. Keď prídeme nabudúce, budeme pokračovať v debate. Už ale s pohárom niečoho dobrého a chladeného.
(zdroj: Velkopopovický Kozel)Velkopopovický Kozel oceňuje prácu poctivých remeselníkov, preto odmenil 70 poctivých slovenských remeselníkov ručne vyrobenými krčahmi na pivo od pána Virága. Viac o kampani si môžete prečítať tu.
Poctivá práca a pôvodné postupy. Rezbár a hrnčiar hovoria, že ich práca je stále živá Čítajte Tento článok vám prináša pivo Velkopopovický Kozel.
Pravidlá pre spoluprácu medzi inzerentmi a redakciou si môžete pozrieť na tomto odkaze.
Autor: Peter Nagy pre Velkopopovického Kozla
